Milan Kmeť:
Dana Medvecká:
Neprispievam im, nemyslím si, že tie peniaze využijú efektívne. Aj tak si za ne kúpia len lacné víno. Možno by som im dala nejaký rožok, ale určite nie peniaze.
Marta Majerčíková: Áno, prispievam im, človek nikdy nevie, kedy sa ocitne v podobnej núdzi. Mám pre to pochopenie. Koľko im zvyknem dať? Minule som im dala stovku.
Zuzana Tóthová: Nie, nepodporujem takýchto ľudí. Minule sme prispeli jednej žene a ona si hneď nato išla kúpiť víno. Tak prečo im mám prispievať? My si musíme zarobiť peniaze. Každý by sa mal postarať sám o seba.
Nelli Veselá: Áno, prispejem im, je mi ich ľúto. Aj deti ma už hrešili za to - že oni to aj tak iba prepijú. Mám záhradku a vždy im vyložím ku plotu jablká. Už si na to zvykli, v noci vždy zmiznú. Keď ich vidím na ulici, dám im aspoň päť alebo desať korún. Alebo aj rožky, aj im sa vždy veľmi potešia. Musíme byť milosrdní. Človek nesmie byť ľahostajný k tomu, čo sa deje okolo neho. Nikto nevie, aký bude mať osud, čo ho v živote postihne. Chýba nám trochu tolerancie.
Edita Hrabovská: Áno, prispejem im, aj keď nie zakaždým. Nie veľkú čiastku, najviac dvadsať korún, ale dám im. Tiež nemám veľmi na rozhadzovanie, ale dvadsať korún nie je veľa. Viem, že ich niekedy použijú aj na víno. Jednému som minule povedala: dám vám, ale nieže si hneď pôjdete vínko kúpiť. Povedal, že nepôjde. Bol tam s malým chlapčekom, hovoril, že potrebuje preňho na chlieb.
Peter Kaša: V minulosti som im prispieval, ale keď som zistil, že to väčšinou ide na cigarety a alkohol, prestal som. Zvykol som im dať desať, dvadsať alebo aj päťdesiat korún, no už zo dva roky im nedávam nič.
