Knihou chce Levičanom otvoriť oči

Vaša kniha má názov Niekto to už povedať musel. Prečo si myslíte, že ste to práve vy, kto by mal poukázať na neduhy v spoločnosti?
Musia byť aj takíto ľudia. Pre mňa to nie je kniha, ale moja životná spoveď. Keďže sa stále cítim byť Levičanom bez ohľadu na to, kde žijem, nie je mi jedno, čo sa v meste dialo a bude diať. Vieme, aká je tu nezamestnanosť a som presvedčený, že bude nižšia. Správa vecí verejných je aj o tom, že práve my, občania, máme poukazovať na nedostatky, či už na miestnej alebo celoštátnej úrovni.
Chodievate do Levíc, stretávate sa s ľuďmi v meste. Mnohí, ktorých v knižke pranierujete, sa v nej môžu spoznať alebo ich môžu identifikovať ľudia, ktorí sa zaujímajú o dianie v meste. Nebojíte sa, že vás budú žalovať za ujmu na cti?
Nikoho som konkrétne nespomenul. Ak sa v knihe niekto spozná, je to jeho problém. Budú ma žalovať za niečo, čo je pravda? Neobávam sa žalôb, skôr naopak, spravilo by mi to publicitu. Rád by som šiel s knihou pred súd a dokázal svoje tvrdenia. Nemám sa čoho obávať, ja som sa na úkor iných nikdy neobohatil. Vrátiac sa k otázke, práve opačne. Stretávam ľudí, ktorí ma poklepú po pleci a povedia: malo to byť napísané už dávno. Popísal si presne, ako to tu funguje. Mojím kapitálom je svedomie a charakter. V knihe píšem, že nie je v nej nič, čo by ľudia nepoznali. Napísal som iba to, čo ľudia na Slovensku a v Leviciach každý deň zažívajú. Nie som od nikoho závislý, môžem napísať pravdu a to, čo som zažil na vlastnej koži.
Nemienila som ani tak obsah knihy, skôr niektoré hanlivé označenia, ktoré sa vymykajú štandardnému slovníku v bežnej komunikácii.
Žijem medzi slušnými ľuďmi a mám rád slušné vyjadrovanie sa. Lenže niektoré veci treba nazvať pravými menami. Kvôli zachovaniu autenticity som použil slová, ktoré dotyční skutočne povedali a ja som ich citoval. Stojím si za nimi. U mňa každý, kto je skorumpovaný, je skutočne hnusný.
Hlásite sa k ústredným politikom z Kresťanskodemokratického hnutia aj Slobodného fóra. Mali ste zámer svojou knižkou, ktorá vyšla pred tohtoročnými parlamentnými voľbami, ovplyvniť verejnú mienku a možno aj výsledky volieb?
Nepočítal som s tým, že budú predčasné voľby. Keď som sa to dozvedel, bolo to pre mňa ako najstudenšia sprcha. Iste, mojím zámerom bolo ovplyvniť ľudí, otvoriť im oči. Kniha bola napísaná v apríli, ale na pulty kníhkupectiev sa dostala až začiatkom júna. Vydať ju bola príšerná štrapácia. Prečo? Lebo ľudia na Slovensku sa ešte aj v roku 2006 stále boja. Nájsť tu tlačiareň na vytlačenie knihy bolo nesmierne ťažké, niektorí mi doslova povedali, že majú strach. Nie o svoj život, to je, chvalabohu, už za nami, ale o to, že prídu o niektoré zákazky. Strach zisťujem aj pri propagácii knižky, mnohí vo vlastných predajniach nenašli odvahu vyvesiť plagát, ktorý o nej informuje. Aj preto jej chýba publicita.
Niektoré opisované udalosti nemajú ďaleko k spáchaniu trestného skutku. Nemyslíte si, že pokiaľ ste mali takéto podozrenia, mali ste dať podnet na prokuratúru?
Nespravil som to, pretože som neuvažoval v týchto dimenziách. Na to existujú kompetentné orgány. Proti ľuďom, ktorých činy opisujem, osobne nič nemám. Chcel som však poukázať na systém, ktorý im umožnil tak konať. Svojou vnútornou spoveďou som upozornil na veci, ktoré sa stále dejú. Jednu z postáv, ktorá v knihe netají, že zneužíva systém, pokladám takmer za pozitívneho hrdinu. On jediný priznáva, že robí v malom niečo, čo iní robia vo veľkom.
Krátko po vašom vstupe do komunálnej politiky pred voľbami v roku 1998 ste identifikovali, ako v knihe píšete, bezbrehú túžbu po moci a majetku. Prečo ste vzápätí neopustili tieto rady?
Ja som tú túžbu videl už po týždni - dvoch, ale tá eufória, že niečo sa musí zmeniť, ktorá bola nielen vo mne, ale v celom národe, mi diktovala zostať. Vydržať do volieb a počkať, ako sa to vyvinie. V tom čase sa do politiky hrnulo veľa karieristov, ktorým šlo len o vlastné vrecká. A mnohí očakávajú od decembrových komunálnych volieb, že tam budú opäť. Preto chcem Levičanom otvoriť oči.K. LALÍKOVÁ