Život v tme
Richard Bogár sa narodil do rodiny, kde už mali dvoch chlapcov. Dnes je jeho starší brat študentom na pedagogickej škole a najstarší pracuje. Obaja sú zanietenými futbalistami. Pred tromi rokmi rodina prišla o otca, a tak je všetka starostlivosť na pleciach mamy Boženy. „Richard odmala nevidí. Nevedeli nám povedať, či je to dedičné alebo to spôsobil vysoký očný tlak, s ktorým sa narodil. Ako sedemročný podstúpil operáciu v Ostrihome, ale je úplne nevidiaci,“ začína rozprávanie pani Božena. Donedávna bola na nezamestnaneckom a v obci vypomáhala na aktivačné práce. To bolo počas Richardovej dochádzky do základnej školy pre nevidiacich a slabozrakých v Bratislave, kde býval na internáte a domov chodil raz za dva až tri týždne. Na ceste tam aj späť ho sprevádzala mama. Teraz, keď Richard býva doma, si vybavila opatrovateľský príspevok. Od septembra jej kroky spolu so synovými každý deň vedú z Mýtnych Ludán do levického gymnázia. „Ráno ho privediem do školy a ak nemám vybavovačky, čakám ho na chodbe. Cez prestávku idem do triedy, keď treba, zavediem ho do jedálne. Potom cestujeme spolu domov,“ hovorí mama. Nie je problém, keď náhodou musí odísť. Vie, že sa o Richarda postarajú spolužiaci. „V lavici sedí s Monikou, ktorá mu pomáha. A aj do jedálne alebo do inej učebne mu pomôžu,“ hovorí
s vďačnosťou chlapcova mama.
Nevidiaceho
v škole ešte nemali
Na nevidiaceho spolužiaka si už ostatní študenti aj pedagógovia zvykli, aj keď takto hendikepovaného študenta v škole ešte nemali. Aj preto bolo a ešte stále je pre nich neľahké pripravovať sa na vyučovanie v 1. A triede, ktorú Richard navštevuje. „Prvé dni som bola v dileme, ako to budem zvládať, pretože počas mojej tridsaťročnej praxe sa prvýkrát stretávam s nevidomým študentom. Je to nielen pre mňa, ostatných kolegov, ale aj spolužiakov obrovská výzva brať život ináč,“ hovorí triedna učiteľka Ľubica Opaterná. Riša, ako ho volá, hodnotí ako inteligentného, aktívneho a tvorivého chlapca, ktorý na rozdiel od zdravých spolužiakov má jasné ciele. Hendikep v ňom vytvoril väčší pocit zodpovednosti voči svojej budúcnosti a možno aj preto už dnes vie, že chce študovať informatiku. „Ničoho sa nechce zrieknuť. Bol s nami v divadle, absolvoval imatrikulačný sprievod. Na štúdium bol pripravený lepšie ako my. Mal prehľad o možnostiach využitia techniky, s čím môže nevidomý žiak pracovať,“ hovorí s uznaním triedna profesorka. Škola sa snaží chlapcovmu postihnutiu prispôsobiť. Ministerstvo požiadala o špeciálne plastické mapy, dostal diktafón, zabezpečili mu skener a tlačiareň. Pedagógovia, ktorí ho učia, sa dokonca rozhodli navštíviť bratislavskú školu pre nevidiacich, aby mali viac informácií.
Miesto zošitov počítač
Richarda od jeho sna delia štyri roky. Počas nich sa bude rovnako ako ostatní spolužiaci pasovať s problémami študenta. Oslobodený je od telesnej výchovy, laboratórnych cvičení a fyzikálnych pokusov. Z ostatných predmetov je hodnotený ako ostatní, aj keď jeho podmienky sú oveľa komplikovanejšie. Pri učení mu pomáha notebook, do ktorého si v škole robí poznámky a doma si ich cez hlasový výstup prehráva. S domácimi úlohami mu pomáhajú starší bratia alebo mama. Čítajú mu učivo, ktoré si prepíše do počítača a až potom sa ho učí. „Je to celkom dobré, nie je to zložité. Len matematika je niekedy nad moje sily,“ rozhovorí sa Richard. Problémom sú niekedy rôzne znaky, ktoré však na klávesnici nemá. Vtedy sa s profesorkou dohodne o náhradnom symbole. „Na geometrii používam špeciálne pomôcky. Gumenú podložku navlhčím, priľnem na ňu fóliu a rysujem perom. Prstami cítim, kde som rysoval,“ vysvetľuje Richard. Používa pri tom pravítka a uhlomer, na ktorých sú okrem číslic hrbolčeky. Ako ďalej prezrádza, odpovedať nemusí pred tabuľou, ale z lavice. Písomky píše priamo do počítača, výsledky potom stiahne na kľúč, z ktorého si ich zase profesor prehrá do svojho počítača. Inokedy vyučujúci opraví písomku priamo v Richardovom notebooku.
Cieľ – štúdium informatiky
Bez počítača si život nevie predstaviť. Používa ho na vyučovaní, cez prestávky, vo voľnom čase. „Počúvam hudbu, hrám sa s efektmi. Najradšej mám hip-hop. V budúcnosti by som chcel tvoriť aj vlastnú hudbu,“ prezrádza Richard. Aj preto je rozhodnutý, že chce zmaturovať a potom pokračovať v štúdiu informatiky. Košikárstvo, masérstvo či miesto telefonistu, ktoré poradcovia odporúčajú pre takto postihnutých žiakov, Richard hneď zavrhol. Presadil si svoje, že bude gymnazistom a o štyri roky vysokoškolákom. Dovtedy sa možno aspoň čiastočne osamostatní vďaka špeciálne vycvičenému vodiacemu psíkovi, ktorého môže dostať po dovŕšení osemnástich rokov. Zatiaľ si musí vystačiť s pomocou mamy, kamarátov alebo bielej paličky.
JANA NÉMETHOVÁ
