rútiacou sa odstrelenou lavínou, vyskakovanie za jazdy z japonských magnetických rýchlikov, skoky z mosta samovrahov v San Francisku, to boli činnosti, ktoré mu udržiavali hladinu adrenalínu len mierne zvýšenú. Jeho hladný krvný obeh však neustále túžil po vyšších dávkach tohto blahodárneho hormónu. Preto boli Pištíkove kaskadérske kúsky čoraz náročnejšie a neuveriteľnejšie. Bol ochotný cestovať hoci na kraj sveta, len aby si vyskúšal, čo ho vzrušovalo. Ako povrazolezec kráčal bez siete po lane z jedného newyorského mrakodrapu do druhého, vo Venezuele skákal z najvyššieho vodopádu na svete do jeho rozbúrených spenených vôd, či skákal z padáku, ktorý si otvoril tesne pred dopadom.
Na veži miestneho kostola mal neustále pripravené náradie na skok do prázdna, ktoré ho na poslednú chvíľu istilo. A keď pocítil absťák, prvá pomoc bola poruke.
I jeho zamestnanie mu hralo do nôty. Bol požiarnikom a nie hocijakým. Kde už všetci jeho kolegovia vzdávali situáciu, tam on ešte riskoval a konal dobro postihnutým i sebe.
Jedného dňa pri zásahu požiarnikov vyniesol z horiaceho domu naozaj v poslednej chvíli slečnu Justínku, ktorej hora Pištíkových svalov načisto pomútila rozum a zamilovala sa ako puberťáčka. Možno preto, že Pištík bol obor, Justínkin štyridsaťcentimetrový pás a necelých päťdesiat kilogramov živej váhy ho neočakávane chytilo za srdce. Krvný tlak sa mu zvýšil a zažil opäť jeden z tých svojich adrenalínových relaxov. A keďže tu bola obojstranná náklonnosť, dali sa dohromady, zatiaľ len nadivoko.
Najprv nosil Pištík Justínku v srdci, potom začas na rukách a nakoniec jej mal plné zuby a často mu ležala v žalúdku. Nijako totiž nechcela tolerovať Pištíkove výjazdy za adrenalínovými dobrodružstvami s kamarátmi. A tak sa raz stalo, že prišla za ním do krčmy a na mieste činu ho toto neveľké stvorenie pred všetkými vyfackalo. Pištík sa postavil, očervenel, na krku mu navreli žily ako povrazy, nadýchol sa a ako plecia zodvihol v zlom úmysle, tak ich aj spustil. Nadobličky žmýkali hormón ako posadnuté. Potom sa opäť usadil a na tvári mu zasvietil blažený výraz, aký u neho ešte nikto nikdy nevidel. Chvíľu vychutnával kolujúci adrenalín v jeho organizme a potom sa vrhol na svoju družku. Vydvihol ju do výšky ako pierko, vystískal, vybozkával, až lapala po dychu a potom slávnostne prehovoril:
„Drahá moja, ty si dokázala niečo, po čom som tak dávno márne túžil. Ešte mi nič a nik nedokázal navodiť takú eufóriu ako teraz ty. Ak mi sľúbiš, že to nebolo posledný raz, ihneď sa s tebou ožením.“
Justínka povedala, že urobí v tejto veci, čo sa bude dať a konala sa svadba. A naozaj robí, čo môže. Ja vám to môžem zodpovedne potvrdiť, sú to naši susedia. Ak neveríte, príďte niekedy pod ich okná popočúvať, ako sa mladá pani hlučne činí. A Pištík nedá na ňu dopustiť, lebo ho dennodenne trénuje v tomto jeho vrcholovom adrenalínovom športe.
Autor: EMÍLIA MOLČÁNIOVÁ
