Článok pokračuje pod video reklamou
ili, sa museli chtiac-nechtiac do konca novembra vysťahovať.
V posledný novembrový deň sme v dome zastihli už len pár z nich. Niektorí sa presťahovali do vedľajších domov, iní na Jadran, neplatiči na ulicu, ak nemali možnosť zložiť sa u príbuzenstva. Netreba vari zdôrazňovať, že išlo v drvivej väčšine o občanov rómskeho pôvodu. „Poctivo sme platili nájomné každý mesiac, za jednoizbový byt vyše päťtisíc korún,“ hovoria poslední nájomníci. „A teraz sme mu museli zaplatiť po pätnásťtisíc plus šesť tisíc, akože nájom v novom byte.“ Tých šesťtisíc sa dá pochopiť, ale začo platiť pätnásťtisíc? Zato, že on si ide prerábať dom a ľudí z neho vyhadzuje? Ľudí, ktorí sú nezamestnaní a všetky sociálne dávky dávali do nájomného, len aby neboli neplatičmi?
„Mne povedali na sociálnom, že ma budú riešiť. A nič. Posielajú ma do Žarnovice a keď nie, tak do útulku do Bystrice,“ hovorí Oľga Tóthová, ktorá tu bývala s mužom a dvomi deťmi. Mladší syn je zdravotne postihnutý. „Aspoň o neho keby sa postarali, netuším, čo s nami bude. Čo dostávam materskú aj prídavky, všetko dávam jemu,“ má na mysli vlastníka domu. „Svokra mi dáva trochu polievky do hrnca pre deti, nemáme z čoho žiť, nemáme kde ísť. Staršieho si možno ona zoberie, ale s týmto nemám kde ísť. Je chorý, on nemôže za to, že škrieka, huláka. Dávam mu aj lieky, ale nepomáhajú,“ dodáva bezmocne. Na pätnásťtisícovú vstupenku do iného nízkoštandardného bytu nemá. Na tú nemá ani Margita Šarköziová, ktorú dočasne prichýli sestra v murovanej chatke. „Robím na prospešných prácach, keď si trošku nasporím, zoženiem si lepšiu strechu nad hlavu. Dievča som si zamestnala, tak bude aj lepšie,“ domnieva sa.
„Ja som mu zatiaľ dala len 6850 korún a ešte potrebuje peniaze. Kým ich dostanem, tak budeme musieť byť len tu. Veď kde pôjdem?,“ rozhovorí sa ďalšia. Ani ona netuší, za čo musí zaplatiť tých pätnásťtisíc. „Asi za to, že nás dá na Jadran. Pôžičku dostanem až v pondelok či v stredu, povedal, že ma tu zatiaľ nechá,“ dúfa Elena Drahošová. Samozrejme, pôžičku, ako väčšina, čo zaplatili, dostali od úžerníckych spoločností, ktoré z nich na úrokoch zderú aj kožu. „Aj my sme mu zaplatili. Nemali sme inú možnosť. Predsa nemôžem ísť na ulicu aj s malým dieťaťom hovorí,“ sedemnásťročná Eva, ktorá v dome bývala spolu s invalidnou matkou štyri roky. „Žijeme len z materskej a matkinho invalidného. To je akurát na nájomné a základné potraviny. Nemáme nič.“
Všetci nájomníci, čo tu bývali, dostávali každý mesiac novú nájomnú zmluvu, vždy na ďalší mesiac. Od vlastníka to bolo veľmi chytré, lebo podľa zmluvy nebol a nie je povinný im dať náhradné ubytovanie. Za to, že im ho zohnal, si mohol zapýtať čo chcel. Ber, alebo nechaj! Nikoho do ničoho nenútil. Že z nájomcov sa stali bezdomovci, si môže na svoj vrub vpísať mesto, ktoré nehnuteľnosť aj s ľuďmi predalo za korunu. Zbavilo sa tŕňa v päte a viac sa o svojich občanov nestaralo.
Vchádzame do domu. Byty, ba skôr brlohy, sú v dezolátnom stave. Vo vnútri stretávame aj Júliusa Oláha, ktorý si nakladá veci do káričky. „Včera som mu zaplatil, tak nám dal jednu miestnosť na Jadrane. Vraj dočasne, kým sa nenájde niečo lepšie,“ hovorí a pustí nás do bytu, kde ho čaká manželka. Malá izbička, ešte menšia kuchynka, wecko. Žili tu bez tepla a bez teplej vody. Studenú im odstavili ráno. Hrôza! „Musíme všetko porozbíjať, lebo do tej miestnosti, ktorú nám dal, sa toto nezmestí,“ ukazuje na chatrný nábytok. „Ale musíme ho odstrániť. Nikoho nezaujíma, ako budeme žiť. Koľko žiadostí na bývanie som za tri roky napísal, ale nedočkal som sa ani jednej odpovede, koľkokrát som išiel za primátorom v deň otvorených dverí, ale vždy mi povedali, že tam nie je, alebo že má niečo na práci,“ mávne znechutene rukou...
V tomto dome bývala rôzna pospolitosť. Mnohí boli neplatiči, viacerí boli viac opití ako triezvi. Tí si svoj osud sami spečatili. Ale ako majú žiť tí, ktorí si odtŕhali od úst, len aby zaplatili nájomné a neocitli sa na ulici? Oplatí sa im vôbec platiť, keď im nikto nedá istotu, že sa to o polroka nezopakuje znova? Možno ani nestihnú poplatiť pôžičky a budú opäť bez bývania.
