na to.
Na koľajnice si ľahnúť nechcel. Po prvé, neznášal krv a po druhé, ak by sa nebodaj vlak pri akcii vykoľajil, stovky ľudí by ohrozil svojím sebeckým počínaním. A keďže bol nanajvýš zodpovedný a dobrák od kosti, nepreniesol by to cez srdce.
Má sa obesiť? Nie, pozná prípad, keď sa chcel sused zakvačiť na luster a pri neúspešnom pokuse sa luster odtrhol a zo stropu zívala obrovská diera. To by nevyzeralo dobre, aby bol v smútočnom dome zdemolovaný strop.
Čo takto pustiť si plyn? Pokiaľ vie, cena plynu opäť stúpla, z finančných dôvodov si to nemôže dovoliť.
Mohol by skonzumovať nadmerné množstvo uspávacích tabletiek, bola by to príjemná smrť. Ale chudákovi Pištovi to nebolo dopriate, veď nemal peniaze ani na lekára, nie ešte na lieky. Túto krásnu smrť si bude musieť odriecť.
Má skočiť z mosta samovrahov? Nie, videl utopencov, tie ich vypleštené oči a napuchnuté telo... Tak vyzerať nechcel a nehovoriac o tom, koľko potápačov by muselo riskovať život kvôli Pištovmu činu, keď budú hľadať jeho telo. Sú to všetko otcovia rodín...
Revolver nevlastní a holiť sa tiež neholí, takže guľka do hlavy a podrezané žily z technických príčin neprichádzajú do úvahy, naviac, opäť je tu veľa krvi. Čo teda? Pre jeho zúfalú finančnú situáciu nebolo možné ani upiť sa k smrti alebo predávkovať sa drogou. To je hrozné, taký chudák nemá možnosť ani slušným, dôstojným spôsobom zísť zo sveta.
Ležal na pohovke, hľadel do stropu a úpenlivo rozmýšľal nad svojou zúfalou situáciou, keď zazvonil zvonček. Šiel otvoriť a vo dverách stála poštárka. Priniesla mu rozhodnutie z okresného úradu o odobratí i tej biednej sociálnej podpory, ktorá mu chodila doposiaľ. Hurá! Konečne je problém vyriešený, zomrie najlacnejšou smrťou, hladom.
V tú noc prvýkrát po dlhej dobe zaspával spokojný a vyrovnaný a s nádejou hľadel do budúcnosti.
Autor: EMÍLIA MOLČÁNIOVÁ