Článok pokračuje pod video reklamou
„Prvýkrát som daroval krv ako študent strednej školy niekedy
v 73. roku. Bolo to spontánne, chceli sme sa uliať zo školy,“ spomína s úsmevom na svoju darcovskú premiéru. Postupne som k tomuto ušľachtilému a dobrovoľnému činu odhodlal viackrát. Keď chodil so svojou terajšou manželkou, v roku 1981 išli na transfúznu stanicu prvý raz spoločne. Pani Božena bola vtedy prvodarkyňou. Aj vďaka darcovstvu sa dozvedeli, že majú spoločné ešte niečo, a to krvnú skupinu nula pozitív.
Postupne sa manželom Majerovcom narodili deti, a tak si dali pauzu. Teraz chodia na odbery dva až trikrát ročne. „Nechcem, aby sa z darovania krvi vytvorila pre organizmus závislosť. Nie je to dobré. Poznám konkrétne prípady ľudí, ktorí na pravidelné darovanie doplatili, strata krvi sa pre nich stala návykovou. Mne nejde o to, aby som získal diamantovú plaketu. Jednoducho chcem pomôcť,“ konštatuje životné skúsenosti pán Vladimír. Aj preto rozmýšľa, že si opäť, po štyridsiatich odberoch, dá menšiu pauzu. Pani Božena si trúfa, v darovaní chce pokračovať do striebornej plakety.
Na otázku, či vedia o ľuďoch, ktorým pomohla ich krv, odpovie Vladimír Majer: „Bolo to pred niekoľkými rokmi, keď ma kamarát požiadal, či by som nedaroval krv pre jeho syna. Potrebná vtedy bola kompletná výmena krvi, 15-ročný chlapec mal leukémiu. Tak som, samozrejme, pomohol.“
JANA NÉMETHOVÁ
