Rád by chodil aj na rande
Keď sa z prvotného otrasu spamätali a vyplakali všetky svoje slzy, rodina sa zamerala na to, aby Mirkovi čo najviac uľahčila život. Ako všetci downíci, aj on je mentálne postihnutý a má silnú vadu zraku. V posledných rokoch má opačný problém ako v ranom detstve, kvôli poruche štítnej žľazy má nadváhu. Čo mu však rozhodne nechýba, je láska a starostlivosť celej rodiny. Mamička Šidlová, sama invalidná, syna nešanuje. Chce, aby od nich dostal do života čo najviac. Blonďatý Mirko chodí do Špeciálnej základnej školy v Leviciach a je neskutočne ctižiadostivý. Má stanovený individuálny učebný plán, najviac sa vždy teší na matematiku, ktorú doslova miluje. Ako hovorieva, slovenčina by nemusela byť. Rád tancuje a je v centre pozornosti. Na rozdiel od väčšiny ľudí postihnutých týmto syndrómom sa nebojí hlbokej vody a je výborným plavcom.
Chlapec na prahu puberty lásku nielen prijíma, ale ju aj rozdáva plným priehrštím. Svojmu 19-ročnému bratovi Lackovi, študentovi posledného ročníka Pedagogickej a sociálnej akadémie v Leviciach, s ktorým si vzájomnú náklonnosť veľmi často bez ostychu prejavujú, hoci aj na verejnosti. Bratov postih a práca mamy, predsedníčky Základnej organizácie Zväzu rodičov zdravotne postihnutých detí a mládeže v okrese Levice, sa možno podpísali aj pod Lackove profesijné smerovanie. Po maturite by chcel študovať sociálnu prácu. Vďaka výbornému vzťahu medzi oboma chlapcami je starší brat mladšiemu veľkým vzorom. Veľa od neho odpozoruje, vyzvedá sa
o jeho vzťahu k dievčatám, najradšej by chodil s Lackom aj na rande. Keď to nejde, vždy ho prosíka, aby mu aspoň porozprával, ako stretnutie s priateľkou dopadlo. Že v ňom drieme chlapská duša, nezaprie. Vie, že pred mužmi z rodiny treba prehodiť pár slov o ženských vnadách, upozorniť na „dobrú kosť“, ak prejde popri nich. Pani Šidlová už teraz tuší, že ak nastane čas, bez priateľky určite nebude.
Dopredu sa nerozmýšľa!
Mirkovej rodine, rovnako ako ostatným rodinám so zdravotne postihnutým dieťaťom, dáva veľa členstvo vo zväze zdravotne postihnutých detí a mládeže. Vďaka nemu chodia na kultúrne, spoločenské, poznávacie a športové podujatia, na výlety, zúčastňujú sa rekondičných a rehabilitačných pobytov, navštevujú termálne kúpaliská. Spoločné zážitky zocelia rodinu, rodičom sa zas z prvej ruky dostávajú overené rady, ako postupovať pri starostlivosti o chorého člena rodiny. Zlatica Šidlová zdôrazňuje: „Zväz je tu pre choré deti a ich rodiny. Každému, kto príde medzi nás, pomôžeme.“
Synov postih skĺbil súdržnú rodinu ešte viac. Na čo si však museli všetci zvyknúť, je nezaoberať sa tým, čo bude. „Naučili sme sa nemyslieť príliš dopredu. Problémy riešime za pochodu,“ zdôveruje sa pani Zlatica. Jej mladší syn zvláda základnú starostlivosť o seba, vie si pripraviť aj jednoduché jedlo. Čo prinesie vzdialená budúcnosť, nad tým nepremýšľajú.
Darčeky nosí Ježiško
Vianoce u Šidlovcov sú obdobné ako v iných rodinách. Predchádza im list Ježiškovi, v ktorom Mirko, usmernený Lackom, aby jeho želania boli reálne, píše, čo by si prial pod stromček. Vždy má o dare presnú predstavu. Väčšinou sú to technické veci, aj tu sa inšpiruje bratom a jeho kamarátmi. Dva dni pred Štedrým dňom chlapci spoločne ozdobia stromček. Slávnostná večera má jedinú zvláštnosť: podáva sa kapor, ktorého si muži sami vylovili. Rybárčia všetci, Mirko má už tiež rybárske povolenie. Kým po večeri mama uprace, chlapi idú na prechádzku. Cestou sledujú, či nestretnú Ježiška. Prvé, čo po návrate domov Mirko urobí, je, že nakukne pod stromček. Nasleduje neslýchaná radosť... „Naše Vianoce majú vďaka Mirkovej detskej duši stále nádych tajomna,“ vyznáva sa pani Šidlová. „Nechýba im ani kresťanský náboj. Veď downisti sú také Božie dietky.“
Príbeh o Mirkovi možno vyznieva ako idylka, ale nebolo a ani tomu nie je vždy tak. Čo je nesporné, rodina by si svojho najmladšieho za nič nedala, všetci držia nad ním ochrannú ruku. Kvôli jeho početným chorobám si častokrát poplakali, občas padlo aj zúfalé zvolanie mladej matky: prečo práve my?! A vtedy Stanislav Šidlo, Lackov a Mirkov otec, vyslovil vetu, ktorá u nich rezonuje dodnes: Pán Boh vedel, komu má dať takéto dieťa. Vie, kto sa oň s láskou postará.
KATARÍNA LALÍKOVÁ
