vka zrazila s kamiónom. Minuloročné Vianoce rodina preplakala. Manželka Anna hovorí, že už teraz má obavy z tých nadchádzajúcich.
„Kvôli deťom by som chcela, aby sa na Vianoce opäť dokázali tešiť, ale nie vždy sa mi to darí. Bude to zároveň prvé smutné výročie a ja sa tomu neviem ubrániť,“ hovorí Anna. Hoci sa zo všetkých síl snaží, aby deti na tragédiu zabudli, niekedy jej smútok podvedome vycítia. Aj minule ju zaskočilo, keď sa jej škôlkárka Monika pýtala, prečo sa všetky deti na Vianoce tak tešia.
V lete minulého roka pritom prežívala rodina najkrajšie chvíle. K trom starším deťom pribudol malý Jožko. „Ani chvíľu sme nezaváhali, či mať štvrté dieťa. Manžel sa na všetky deti veľmi tešil. Mal už dve dcéry z prvého manželstva a hoci sú dospelé, mal s nimi veľmi pekný vzťah. Práve ony ma často podržali, keď bolo najhoršie,“ hovorí Anna.
Tesne predtým, ako Pavol vyrazil zo Žiaru na spiatočnú cestu domov, volal manželke na mobil. Zima bola minulý rok celkom iná ako tá tohtoročná. Množstvo snehu a poľadovica robili cestu nebezpečnou. To isté povedal manželke do mobilu. Ešte ju ubezpečil, že aj tak vždy chodí pomaly a nemá sa čoho báť. Požiadal ju, aby išla o pár minút otvoriť bránu, lebo o chvíľu je doma. Ešte stihol povedať, ako sa na všetkých teší a má ich rád. „Vravieval to často, takže mi to ani nepripadalo zvláštne. Vtedy ešte ani sám nevedel, že sa tou vetou so mnou lúči,“ hovorí Anna. Nasledujúce minúty by nepriala nikomu. Zbytočne vyzerala z okna každú chvíľu a volala manželovi. Na jeho mobile sa spúšťal iba odkazovač. Tušila, že sa stalo niečo zlé. Stále však dúfala, že sa iba niekde zdržal, alebo má problém s autom. Minúty sa vliekli ako bez konca. O pár hodín jej prišli smutnú správu povedať jeho dospelé dcéry. „Najprv mi iba povedali, že mal ťažkú haváriu. Akoby ma nechceli tou správou omráčiť naraz, dávkovali ju po kvapkách. Prvé, čo som sa opýtala bolo, kde leží. Až vtedy mi povedali, že bol na mieste mŕtvy,“ s plačom dodáva Anna.
Keď si spomenie na vlaňajší Štedrý deň, akoby ho obostierala hustá tma. Nezosypala sa iba kvôli deťom. Tie si pod stromčekom síce rozbalili darčeky, ale nehrali sa s nimi a hneď ich odložili. Nemali z nich takmer žiadnu radosť. Pohreb Pavla Bielika bol naplánovaný medzi Vianocami a Silvestrom. Ani na Silvestra u nich nebol dôvod na žiaden prípitok, rok sa končil viac ako zle. „Zvláštne bolo, že manžel chýbal aj malému Jožkovi, hoci ho ešte nemohol poriadne vnímať. Mal ale rád jeho hlas a vždy otáčal hlavičku, keď hovoril. Jemu venoval prvý úsmev. Keď manžel zomrel, bol dlhšie nepokojný a plačlivý,“ dodáva Anna.
Nasledujúci rok bol veľmi ťažký. Ľuboš a Peter sú školáci, Monika škôlkárka a Jožko má necelé dva roky. Rodina sa ocitla v ťažkej finančnej situácii. Anna hovorí, že sú aj mesiace, keď im po zaplatení všetkých výdavkov ostane na živobytie dvetisíc korún. „Žijeme skromne a snažím sa nezadlžovať, ale niekedy je to nad sily,“ hovorí matka. Napriek tomu chce deťom tieto Vianoce vynahradiť to, o čo minulý rok prišli. „Nechcem, aby sa im pojem Vianoce spájal s niečím negatívnym. Už si toho prežili dosť,“ dodáva. V najväčšej núdzi vždy pomôže niekto z priateľov. Krátko po tragédii urobil zbierku kremnický farský úrad, keďže obaja starší chlapci pravidelne chodia miništrovať. Našiel sa aj neznámy darca, ktorý dal rodine doviezť fúru uhlia. „Vždy mi pri niečom takom vypadnú slzy. Človek si až v takýchto kritických životných chvíľach uvedomí, v čom je sila ľudskosti,“ hovorí pani Anna.
