Pozve manžela na pizzu

sme si uvedomili, že to nebude také jednoduché. Mali sme si vybrať radšej menšiu obec. Ale, kocky boli hodené.
Odbočkou vľavo sme sa dostali k základnej škole. Vonku bolo sychravo, ľudí sme nevideli žiadnych. Rozhodli sme sa, že pomaly prejdeme uličkami a koho prvého uvidíme, toho sa opýtame, či číta naše novinky a či má aj najnovšie číslo. Zabáčame do ďalšej uličky. Uprostred nej sa hrajú deti hokej s loptičkou. Bránky postavené v strede ulice nás prinútia pribrzdiť. Vtom za plotom vľavo zbadáme nejakých ľudí. Neváhame. Aké je naše prekvapenie, keď nám domáca pani povie, že týždenník MY číta pravidelne a, samozrejme, má aj najnovšie vydanie. Vzápätí nám ich donesie ako corpus delicti. „Dúfam, že sú najnovšie,“ trochu zneistie v poslednej chvíli, keď nám ich podáva. Ale áno, sú to tie, vďaka ktorým Ľudmila Libová vyhráva poslednú tohtoročnú päťstokorunáčku. „Týždenník si kupujeme už celé roky, ešte keď sa volal My žiara,“ prezrádza Ľudmila. „V lete najmä kvôli športu a aj v zime sa dá v ňom všeličo čítať.“ Ako dodáva, uvítala by, keby v novinách bolo trochu viac kuchárskeho umenia. „Som už na dôchodku, a tak mám čas experimentovať,“ hovorí s úsmevom. „Stále skúšam nové recepty. Aj minule ste v MY mali veľmi dobrý...“
Výhre sa úprimne potešila. Čo s ňou spraví? „Hádam za ňu kúpim nejaký spoločný vianočný darček ... alebo možno pôjdeme s manželom na večeru,“ nahlas rozmýšľa. Dilemu pomôže rozlúsknuť práve manžel, ktorý sa prišiel pozrieť, čo sa to na dvore deje. „Pozývam ťa na pizzu,“ veselo mu zamáva päťstovkou pred nosom a ani sa nesnaží skryť radosť nad jeho prekvapením. V obci majú štyri pizzérie a jednu dokonca neďaleko ich domu. Veríme, že si dobre pochutnajú.