Pred rokom sa stalo letecké nešťastie, pri ktorom zahynulo 42 vojakov na palube lietadla. Vaši spolubojovníci z misie v Kosove zahynuli, vy jediný ste sa akoby zázrakom druhý raz narodili. Zamýšľali ste sa nad tým, kto alebo čo držalo nad vami ochrannú ruku?
- Nerád nad touto otázkou filozofujem. Nikto to nevie vysvetliť, veď lietadlo malo v čase nárazu rýchlosť 314 km/h. Pripisujem to veľkej zhode náhod.
Dvanásť mesiacov je niekedy krátky čas, inokedy pridlhý na to, aby človek zabudol na zlé, prípadne si oživili pozitívne spomienky. Ako ste vy vnímali toto obdobie?
- Bol to pre mňa veľmi smutný rok s ohľadom na to, čo sa stalo. Nezabudol som, spomienky sa mi stále vynárajú a teraz, keď sa ma množstvo novinárov pýta na okolnosti okolo nehody, je to ešte znásobené.
Pri nešťastí ste utrpeli zranenia, z ktorých ste sa dlhý čas zotavovali. V akej forme sa cítite dnes?
- Nemám už žiadne zdravotné následky okrem jaziev, ktoré sa občas „ozvú“. Istý čas po tom, ako som sa vrátil po péenke, som necvičil, ani nechodil na nástupy - v tomto mi vyšiel v ústrety veliteľ útvaru. Teraz sa zapájam do všetkého ako ostatní. Fyzickú prípravu máme každý deň okrem pondelka.
Komu vďačíte za to, že ste sa fyzicky, ale hlavne psychicky postavili na nohy?
- Pomoc psychológov som odmietol už v nemocnici v Košiciach. Som vďačný lekárom, ktorí ma ošetrovali, často spomínam na primára oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny Nemocnice Luisa Pasteura v Košiciach - doktora Beluša a takisto doktora Machavu, s ktorým som dodnes v kontakte. Psychicky ma najviac podporila manželka Miška, rodina, priatelia. Aj psík, ktorého máme, je to naozaj liek na dušu. Takisto som rád, že mi držali palce známi, ale aj neznámi ľudia, milo ma prekvapilo množstvo listov, ktoré som dostal.
Napriek zraneniam ste už
1. marca nastúpili späť do posádky v Leviciach. Ako vás prijali kolegovia a nadriadení? Akú prácu vykonávate?
- Prijali ma srdečne, nepýtali sa ma na okolnosti nehody, v tomto boli ohľaduplní. V trinástom mechanizovanom prápore v Leviciach zastávam funkciu náčelníka finančnej služby. Z tejto funkcie som odišiel do Kosova a sem som sa aj vrátil.
Udalosť, ktorú ste akoby zázrakom prežili, z vás spravila mediálne známu osobu. S akými reakciami okolia ste sa stretli?
- Medializácia mi veľmi nechutí. Novinári vedia byť dosť neodbytní a ja ani netúžim byť spoznávaný na ulici. Ľudia ma vnímajú rôzne. Vidia ma ako človeka, ktorý mal neuveriteľné šťastie. V drvivej väčšine sú to pozitívne ohlasy, želajú mi aj naďalej veľa šťastia a zdravia, podávajú mi ruky. Je to milé, len niekedy je toho veľa.
Do Levíc ste sa vrátili spolu s manželkou, ktorá pochádza
od Popradu. Zvykla si už na život na rovine?
- Manželka je v Leviciach od mája minulého roka. Viac–menej si tu zvykla, aj keď sa tu stále necíti doma. Ohľadom nášho udomácnenia sa natrvalo je veľa otáznikov, pretože moja práca mi nedovoľuje natrvalo sa niekde usadiť. Taký je údel vojaka. Bol som si toho vedomý, keď som vstupoval do ozbrojených síl a vedela to aj manželka, keď si ma brala. Čo sa týka rodinky, určite chceme mať deti, ale asi v horizonte troch rokov. Manželka nedávno skončila školu, pred materskou si chce vybudovať isté pracovné zázemie.
Ako najčastejšie trávite čas
po práci?
- Cez týždeň voľného času nie je veľa, trávime ho spolu s manželkou a naším psíkom. Často chodíme na prechádzky. Čo sa týka víkendov, snažíme sa čo najčastejšie chodiť domov, do Popradu. Tam trávime čas s priateľmi, chodíme do lesa, na skok máme Slovenský raj...
Zmenil sa po havárii váš postoj k lietaniu?
- Nie, nezmenil.
Ak by ste mali znovu možnosť ísť na misiu, zvažovali by ste ponuku?
- V súčasnej dobe nemáme postavený zákon tak, že rozhodujeme my sami, či do misie ideme alebo nie. Príde rozkaz a odchádzame. Aj preto sme profesionálna armáda. Či sa budem v budúcnosti uchádzať o miesto v nejakej zahraničnej misii, ukáže čas. V zásade sa tomu nebránim. Nateraz by som však chcel zostať doma pri rodine a blízkych. Ešte mám v čerstvej pamäti odlúčenie od nich počas pobytu v Kosove.
Od tragédie uplynul rok. Vrátili ste sa na miesto nešťastia? Ak áno, s akými pocitmi?
- Bol som tam už dvakrát. Raz s manželkou a mojou mamou sme boli poďakovať starostovi obce Hejce za to, čo robil pre záchranárov. Starosta im zabezpečoval nevyhnutné zázemie, ktoré potrebovali pre svoju prácu. Druhýkrát som tam bol s bývalými kolegami z misie. To bolí tí, ktorí prišli domov o niečo skôr, alebo si misiu predĺžili. Bolo to veľmi smutné.
JANA NÉMETHOVÁ