skému v októbri minulého roka zmenil Krajský súd v Banskej Bystrici trest smrti na doživotie. Napriek tomu je veľmi malá možnosť, že by si na Slovensku odsedel čo len deň. Nemecko, ktorého občanom sa stal Nižňanský približne pred desiatimi rokmi, jeho vydanie odmieta. Mníchovský súd ho považuje za nevinného. „Súd ho síce zbavil viny, ale nie zodpovednosti za tento zločin,“ myslí si starosta Ostrého Grúňa Ján Repiský.
Z priamych svedkov tragédie ostala nažive iba Anna Nováková. Streľbu prežila ako jedenásťročná pod telom umierajúcej staršej sestry. Pred niekoľkými týždňami zomrel František Debnár, ktorý prežil tragédiu ukrytý pod stolom. Nepriamych svedkov tragédie je však viac. Podarilo sa im pred streľbou utiecť a skryť sa. Prišli však zväčša o celé rodiny. Jedným z nich je aj osemdesiatnik Rudolf Bielik, ktorý v poslednej chvíli našiel útočisko v partizánskej chate. „Ani po rokoch som na tie chvíle nezabudol. Keď som sa vrátil domov, z našej chalupy boli holé múry a z celej rodiny sa nás zachránilo niekoľko,“ dodal. Dom museli vystavať nanovo. Stojí v susedstve ostrogrúnskeho vojnového pamätníka. Ten stojí na mieste domu Izidora Debnára, kde sa hromadná vražda odohrala. Aj pán Bielik hodnotí doživotie pre Nižňanského iba ako symbolický akt. „Je to taká papierová záležitosť. Nech mu už u nás vymerajú akýkoľvek trest, za nič pykať nebude. My sme trpeli celý život,“ hovorí.
Banskobystrický súd odsúdil Nižňanského v roku 1962 v jeho neprítomnosti na trest smrti. V roku 1990 bol trest smrti zrušený, no až o šestnásť rokov zmenil súd trest smrti pre Nižňanského na doživotie. „Všetci vieme, že Nižňanský si neodsedí žiaden trest,“ myslí si aj Anna Bieliková. Jej manžel, ktorý pred rokom tragicky zahynul, patril tiež k tým, ktorí prežili. Mal necelé dva roky, keď sa s ním stará mama ukryla pred streľbou. Prišiel však o oboch rodičov a vyrastal ako sirota. „Napriek tomu, že mal veľmi ťažký život, nikdy sa nedočkal žiadneho odškodnenia,“ dodáva Anna.
