prostredí nájdeme rodiny s deťmi, starousadlíkov, ale aj mladých ľudí hľadajúcich samých seba a priestor pre šťastie. Práve s nimi sme sa stretli v usadlosti Sekier. Niekdajšie tradičné gazdovstvo v roku 1994 kúpilo občianske združenie Pospolitosť pre harmonický život. Postupne sa stalo miestom, kde si každý môže vyskúšať život blízky prírode. Či už sa rozhodnete stráviť tu pár dní alebo ostať niekoľko mesiacov.
Situácia nás donútila vystúpiť z auta a šliapať do kopca. Mokré blato, ktoré sa nám v meste nalepilo na topánky, zmizlo pod hrubou vrstvou snehu. Niekoľko psov na voľne prístupnom dvore znudene zabrechalo. Zrejme sú zvyknuté na hostí, zhodnotili sme situáciu a zaklopali na dvere. Otvorila nám dlhovlasá „dredatá“ dievčina a uviedla nás do akejsi spoločenskej miestnosti. V kúte stála murovaná pec, na platni sporáka bublal obed. Niekoľko domácich sedelo za stolom, ďalší sa nenechali vyrušiť a pokračovali v bežných činnostiach. Za všetkých nás s úsmevom privítala Aďa, naliala čaj do smaltovaných hrnčekov a rozhovor mohol začať. Takže, aký je vlastne život Sekierčanov?
V súčasnosti žije v dome deväť ľudí. Ale ich počet sa stále mení. „Sekier je miesto, kde nikto nie je nastálo.“ Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Niekto je tu päť mesiacov, niekto tri, „ja som prišla len nedávno, ale chodím sem už dlhšie,“ rozhovorila sa Aďa. Pre Matúša, ktorého zaujímajú netradičné spôsoby života, je to ďalšia skúsenosť. Devätnásťročná Švajčiarka Evelyn cestuje po Európe a nejako zablúdila aj sem. Aby sa človek stal na čas Sekierčanom, nemusí spĺňať žiadne špeciálne podmienky, stačí prejaviť záujem a zapadnúť medzi ostatných, ktorí v danom čase gazdovstvo obývajú. Paradoxne, ak sa človek chce uchýliť „na samotu u lesa“, musí byť dostatočne spoločenský. Skúšobná doba pre potenciálnych osadníkov je jeden mesiac. Ak sa potvrdí, že nemajú problém pracovať pre komunitu a vychádzať so spoluosadníkmi, oficiálne sa stanú Sekierčanmi. „Nepáči sa nám, keď sa niekto snaží presadzovať vlastné predstavy na úkor iných,“ dopĺňa Júlia sediaca pod oknom. Zanechala štúdium ekológie a prišla na Sekier. Život tu sa jej zdá harmonickejší. Statok je obklopený nádhernou prírodou. V hospodárskych budovách nájdeme kozy a sliepky, o ktoré sa obyvatelia starajú. V jarných a letných mesiacoch zveľaďujú záhradku, v ktorej si každý rok ekologicky dopestujú niektoré druhy plodín. V tomto smere by chceli byť sebestační, no zatiaľ sa im nedarí. Časť potravín kupujú od novousadlíkov zo Zaježovej, po iné musia pravidelne schádzať dolu do Zvolena. Prácou splácajú nájomné a brigádami pre OZ Pospolitosť pre harmonický život si môžu zarobiť aj peniaze naviac. Všetci vyskúšali životný štýl v meste, ktorý je v mnohých smeroch hektický a do značnej miery konzumný. Svojím pobytom tu ale nedemonštrujú túžbu izolovať sa od okolitého sveta. Keď majú náladu, zájdu si do mesta. Alebo si zbalia batoh a navštívia starých priateľov. Pre niekoho je Sekier všetkým, čo potrebuje, pre iného sa aj tento život stane časom stereotypom. „Človek si občas musí niekam zájsť, aspoň do Zvolena,“ zapája sa do diskusie Pavel. Podobné je to aj s medziľudskými vzťahmi. Nejde o žiadnu dokonalú utopickú komunitu. Vždy je to svojím spôsobom náhodné zoskupenie ľudí, ktorí majú aj svoje chyby.
Pohodlie mestského bývania im nechýba. „Život v meste ma ubíjal,“ priznáva Júlia. Ich skromnosť je dobrovoľná. Materiálne vybavenie je umelo udržiavané tak, aby zabezpečovalo základné existenčné požiadavky. Kúria drevom, ktoré si sami chystajú, voda je do domu dovedená z neďalekej studne, na dvore vidíme latrínku. Nevýhody lazníckeho života nevnímajú Sekierčania rovnako ako návštevníci zvonku. „Teším sa, že nie som taký pohodlný,“ dodáva Peťo, ktorého všetci volajú Rasta. Za výraznejší problém považujú obmedzené možnosti dopraviť sa do Zvolena a späť. Dom je vybavený tkáčskymi stavmi, pecou na chlieb, najrôznejším remeselníckym náradím, ale aj kováčskou vyhňou. Na okennej doske sú zoradené knihy. Interiér je tradičný, zo všetkých kútov na hostí dýcha príjemná atmosféra. Na lavici pod oknom sedí Reuben z Anglicka a vyrezáva z dreva misku, zdá sa, že je zaujatý. Rezbárčiť začal až tu a páči sa mu to. Júlia pečie domáci chlieb a Aďa s hrdosťou vyhlasuje, že sa naučila variť pre dvanástich ľudí. Všetci sa smejú. Matúš z dlhej chvíle žongluje. Čech Pavel vyrobil z včelieho vosku a oleja krém na ruky. Vyskúšali sme ho a zdá sa, že funguje, a k tomu ešte aj vonia. „Tešíme sa každý deň,“ smeje sa Júlia.
Niektorí ich považujú za čudákov, iní za sektárov, napriek tomu, že nezdieľajú spoločnú vieru. Viacerí starousadlíci chápu ich jednoduchý spôsob života ako návrat v čase. „Novinári nás niekedy opíšu ako úplných exotov,“ dodáva Aďa.
Bulharka Gergana sa dostala na Zaježovú prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby. Ide o projekt Európskej únie, ktorý umožňuje mladým ľuďom pracovať v akejkoľvek neziskovej organizácii v inej krajine. Gergana tradičným gongom zvoláva k stolu členov komunity. Prijali sme pozvanie na obed. Menu bolo vegetariánske, hrachová kaša, pečené zemiaky a šalát. Obvykle sa na Sekieri za pohostinnosť platí, príjmy zo služieb poskytovaných návštevníkom tvoria časť finančných zdrojov potrebných na prevádzku gazdovstva. „Hostí je tu stále dosť, ale najviac v lete,“ uzatvára Aďa.
Lúčime sa a odchádzame. Ponáhľame sa, vonku to vyzerá na prudký vietor so snežením. O pol hodiny sme pri aute. Topánky máme premočené a rifle po kolená mokré. No čo... baby z mesta.
