„A čože sa ti takého prihodilo? Úraz?“
„Čerta rohatého! Ženská a ešte k tomu moja vlastná. Ja, jej živiteľ som si to teda vôbec nezaslúžil…“
„Nuž, ja to mám jednoduchšie, bratku, ja som včera večer pri návrate domov nezbadal auto… alebo ono mňa? Ani sám neviem… A čože si jej takého…“
„Ani sa nepýtaj, veď vlastne ani nemala dôvod takto so mnou zaobchádzať…“
„Ale hádam len nejaký mala…“
„Ale, no, začalo to celkom nevinne a vlastne pozitívne… Kto vedel, že moja žena nie je ako iní ľudia…“
„No, tak nehovor už v hádankách a povedz, čo sa ti vlastne stalo.“
„Dobre teda. Len tak medzi rečou som sa od kolegu dozvedel, že sa šéf o mne vyjadril, že vraj nie som zlý pracovník, ale že ho mrzí, že slabo ovládam obchodné právo. Moja ctižiadosť sa ihneď postavila na zadné a počas víkendu som zmákol celú problematiku z danej oblasti. V pondelok ráno som s novou dôverou v seba samého zavítal do riaditeľovej kancelárie a mysliac si, že ho riadne prekvapím, len tak medzi rečou som mu povedal: Všetko viem, do najmenších podrobností. Myslím, že som ho prekvapil a asi po. Vypleštil na mňa oči, ruky sa mu roztriasli a na čelo mu vystúpili kvapky potu. A…ako ste na to prišiel? spýtal sa ma. Náhodou som sa to dozvedel, povedal som. Potom nervózne, snažiac sa nabrať stratenú dôstojnosť, povedal: No, ehm, dúfam, že budete diskrétny, lebo inak poletíte. Mlčal som, veď som predsa charakter. I keď, pravdu povediac, neviem, o čom som to mal mlčať. O týždeň ma povýšili na vedúceho oddelenia.“
„No a za to ťa žena zbila?“
„Nie, nie. Prebral som si to, popremýšľal a skúsil som to znova. Pri pokladni v samoobsluhe som v dobrej nálade pošepol pokladníčke do ucha: Všetko viem. Obliala ju červeň, siahla do záňadria a vytiahla odtiaľ päťstovku. Podala mi ju a ukázala prstom na ústa: Prosím vás, neprezraďte ma.“
„Ty kokso, vážne?“
„Nuž a na druhý deň v krčme som krčmárovi so stoickým pokojom len tak pomedzi zuby precedil: Vilko, všetko viem. V návale hrôzy si vylial načapované pivo rovno do topánky a keď sa spamätal z prvého šoku, povedal: Ako si na to prišiel? Náhodou, hovorím. Ferko, však ma nebonzneš? Za to si budeš môcť chodiť na čapáka každý deň zadarmo.“
„Začalo to mať grády a ja som dostal chuť na ďalšie šokované obete. Na futbale som pokrikom na rozhodcu zreval kamarátovi do ucha: Ali, všetko viem už od včerajška. Ako si sa to dozvedel, veď o Martuške som nepovedal určite nikomu. Ja: Úplne náhodou. Ty, dúfam, že si kamarát a nepovieš to mojej starej. Mal by som po chlebe. Nuž, ak mi vyzváraš výfuk, tak mlčím ako hrob. A výfuk bol na druhý deň ako nový.“
„Počúvaj, priateľko, keď tak rozmýšľam, veru by som sa pri tejto otázke zľakol aj ja.“
„Toto všetko ma priviedlo k zamysleniu. Či nie je u nás jediný človek, ktorý by pred svetom neskrýval nejakú habaďúru? Vyzerá to tak, že každý má svoje tajomstvo. Tu som prišiel na nápad, že to vyskúšam na svojej najdrahšej. Drahá, všetko viem, hovorím jej pri večeri.. Vieš prd, znela jej lakonická odpoveď. Asi nezaregistrovala, čo tým vlastne myslím, povedal som si a ráno som to zopakoval s väčším dôrazom: Miláčik, tváriš sa síce ľahostajne, ja skutočne všetko viem. Netrep, nikto nevie všetko. No, dobre, tak schválne, kde leží Tramtária? Kto položil základy kvantovej fyziky? Koľko stupňov Celzia má zemské dro? Vidíš a táraš tu namiesto toho, aby si odpratal riad zo stola.“
„No, čo, aspoň si si bol istý, že má čisté svedomie…“
„Pevné nervy má a nie čisté svedomie. Povedal som si: do tretice. Večer jej opäť vravím: Všetko viem, tak vyklop to. Čo mám vyklopiť…? A prestaň už s tými blbosťami! Ak to ešte raz povieš, tak za seba neručím. Nuž a viackrát to nestihol. Mala v ruke ťažkú liatinovú panvicu a tu vidíš výsledky… Ktože vedel, že je taká čestná a tým sa vymyká z normálu!“
„Klop, klop! Môm? Miláčik, ahoj, no sa máš? Vraj máš 14 stehov a silnejší otras mozgu, prepáč, keď tá panvica je taká sívna…“
„No, zatiaľ ešte žijem, ak to nezopakuješ…“
„Priniesla ti tvoje obľúbené koláčiky, čokoládku, dokonca aj pivko… Schovaj ho, nech to neuvidí doktor… Nebudem sa dlho zdržiavať, len sa ťa chcem spýtať: ko to vlastne zvedel…?“
