starožitnosti dali nájsť ešte aj na smetisku,“ smeje sa Roman. Po čase mu už však naplno zabrali kremnický dom a bolo treba ich presunúť inde. Tak sa začalo pátranie po druhom obydlí. V Romanových predstavách to bola chalupa niekde na samote. Keď sa to po dlhom a neúnavnom pátraní podarilo, označenie chalupa stratila svoj pôvodný význam. Už dávno neslúži iba na rekreáciu, ale aj na dlhodobejšie bývanie. Rodina Vykysalých dnes trávi v horách nad Hronskou Dúbravou väčšinu času a starý dedinský dom sa stal ich druhým domovom. Určite aj dobre chráneným, lebo na dvore vás privíta obrovský bernský salašnícky pes Maxo. Netreba nikomu prezrádzať, že neublíži ani kuraťu a jediný úraz môžete utrpieť vtedy, ak na vás od radosti vyskočí a chce sa zvítať.
„Bolo to zhruba v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď moje pátranie po dome nadobudlo nádych posadnutosti. V hlave som mal mlyn pri Martine, ale za ten pýtali 220 tisíc, čo bol za socializmu obrovský peniaz. Vtedy ma oslovil priateľ divadelník Milan Renč z Hronskej Dúbravy. Vraj je u nich na predaj chalupa, ktorá by sa mi páčila. Ja som mal však vtedy Dúbravu zafixovanú ako pár železničiarskych domov pri trati a to ma nelákalo,“ hovorí Roman.
Myšlienku zavrhol a pátral ďalej. Vôbec netušil, že pôvodná Hronská Dúbrava bola vysoko v horách. Až po tom, čo začali stavať železnicu, ľudia sa presťahovali kvôli práci dolu do doliny. Po pôvodnej Hronskej Dúbrave v horách zostala časť domov, ktorá sa dnes volá Horná Dúbrava. Pár starých domov, príroda a nekonečné ticho.
„Keby som vtedy vedel, že niečo také existuje, neváham,“ hovorí Roman. Stará chalupa zo začiatku 20. storočia mu však bola napriek prvotnému zaváhaniu súdená a nakoniec si ju vybral. „Bola to láska na prvý pohľad,“ dodáva.
Typické dedinské stavanie s dlhým dvorom však dalo jemu i nebohému bratovi poriadne zabrať. Porobili si v nej všetko sami, bez jediného majstra. Trvalo tri roky, kým bol dom obývateľný.
„Z pôvodnej chalupy zostali iba múry a drevené hrady,“ hovorí Roman. Napriek tomu, že na nestranného návštevníka pôsobí chalupa ako úplne dokončená, Roman považuje prestavbu za celoživotný proces. „Držím sa rady svojho otca – chalupa je vtedy dobrá, keď nie je hotová,“ hovorí. Odskúšal si všetko – murárčinu, stolárčinu, aj rezanie skla. Ako vyštudovaný umelecký kováč mal predsa len k niektorým prácam bližšie, čo vidieť aj na detailoch domu. Najkrajším obdobím bolo, keď mohli na chalupu začať chodiť aj Romanove tri deti. „S tunajšími deťmi sa zoznamovali klasicky. Najprv sa pobili, potom si urobili spoločný bunker a už boli tunajší,“ dodáva.
Keď došli taniere, jedli údenáče
Na roky prestavby chalupy si spomína rád. Keď za neúnavnou dvojicou domácich majstrov prišli ženy, mali problém nájsť si šálku, kde by si uvarili kávu. Všetko bolo na jednej veľkej kope. „Nemali sme čas, aby sme pri murárskych robotách ešte aj umývali riad. Kládli sme taniere na seba, až boli také zlepené, že sa nedali oddeliť. Ženy to potom nahádzali do hrncov, aby sa s tým dalo niečo urobiť. Ak nám došli taniere, najradšej sme jedli s bratom údenáče. Na tie stačí papier,“ dodáva.
Ženy spočiatku chodili iba vtedy, keď bolo treba hasiť najväčší neporiadok. V dome ešte neboli toalety, takže ženská časť rodín by tam neprespala ani za svet. „My sme sa s bratom najviac bavili na našej prenosnej latríne. Nosili sme ju vždy z tej strany domu, kde sme práve murovali,“ dodáva Roman. „Okrem nás na ňu nik nechcel chodiť.“ Hoci s bratom občas pripomínali dvojicu z českého rozprávkového seriálu A je to, výsledok bol nad očakávania dobrý. Dnes je chalupu Vykysalých oázou pre početných priateľov.
Po svadbe spoločná dedina
Nie je tajomstvom, že obľúbené Kremnické divadlo v podzemí, okolo ktorého vznikli časom Kremnické gagy, bolo zosobášené. Na jednom z prvých ročníkov festivalu si Kremničania vzali za manžela ( či manželku?) kapelu Lojzo. Dodnes nie sú rozvedení a vzťah je vraj doslova ideálny. Aj preto bývali Lojzovci na chalupe u Romana najčastejšími hosťami. Prostredie sa im zapáčilo natoľko, že z dvoch členov skupiny Lojzo boli zakrátko namiesto návštev susedia. „Pre Jožina sme objavili nádherný domček, ktorý pôvodne vlastnila Jednota. Hneď sme začali konať, takže dnes tu už mám dvoch členov kapely,“ hovorí Roman. Aj vďaka týmto ľuďom je dnes Horná Dúbrava synonymom dobrej zábavy. Kľučky u Romana si už podali mím Miro Kasprzyk, Rasťo Piško a viacerí gagisti. „S Lojzovcami sme nielen manželia, ale máme aj spoločnú dedinu,“ hovorí Roman.
V jednej izbe ľudia,v ďalšej zvieratá
Pri rekonštrukcii domu mal Roman najviac problémov s tým, aby dokázal prerobiť hospodársku časť na obytnú. „Na tunajších lazoch sa žilo tak, že kuchyňa s izbou bývali podstatne menšie ako komora a hospodárska časť. Zvierat bolo v dome často viac ako ľudí. Dosť sme sa s tým natrápili, ale mal som predstavu a po tom som išiel,“ tvrdí Roman. Postupne postavili s bratom krb a dve keramické pece. V krbovej izbe, kde sú aj obrazy Romanových predkov, kúria zriedkavejšie. Hlavne počas sviatkov, keď sa tu zíde celá rodina. Ako detaily pri prestavbe využívali mnohé pôvodné prvky z kremnických stavieb. Sú tu napríklad schody, ktoré viedli na kremnický zámok, obrubníky, keramické pece, alebo okná z budovy starého katolíckeho spolku. Dnes to všetko tvorí veľmi harmonický súlad. V drobných detailoch sa naplno realizovala manželka Eva s dcérou Tamarou, ktorá vyštudovala keramickú tvorbu.
Čestné miesto má aj gýč
Roman Vykysalý sa popri réžii festivalu humoru venuje aj ojedinelému múzeu gýča. Pod palcom má aj ocenenie Trafená hus, ktoré je náprotivkom Zlatých gunárov. Na gagoch udeľujú ocenenie ako anticenu za počin v oblasti humoru. Aj preto je majiteľ domu často doslova zavalený rôznorodými gýčmi, ktoré mu ľudia posielajú ako exponáty do múzea. Zisťujeme, či má gýč miesto aj v jeho dome. „Pomedzie medzi ľudovým umením a gýčom je neraz veľmi krehké, takže sa to môže stať. Zvyknem však hovoriť, že to je gýč, ktorý neublíži,“ dodáva.
Dokumenty doby, ako hovorí starožitnostiam, sú všade. U niektorých je problémom uhádnuť, na čo vlastne slúžili. Je to napríklad mažiar, ktorý slúžil ako malé delo, telegraf, či rajtár na oddelenie zrna od pliev. Na skrini pokojne tróni aj kmotra. Tak nazývali nádobu v tvare krčaha, v ktorej sa varilo iba raz - pri narodení dieťaťa. Čestné miesto má aj ručiaci jeleň, ktorý má tú smolu, že sa stal prototypom gýča. Roman na ňom študuje, ako sa slovenský gýč vyvíjal. „Nie je to obyčajný gýč. Je to originál z prvej republiky, z ktorého sa už robili odliatky. Vývoj gýča sa tu dá dokonale sledovať,“ dodáva Roman. Za pýchu považuje aj chlebovú pec, kde sa dnes už chlieb napiecť nedá. Stále však výborne slúži ako pec na kurence. Tie vraj majú v peci zvláštny chrumkavý povrch a chutia bezkonkurenčne. Zväčša sa pečú vo veľkých množstvách, lebo v Hornej Dúbrave sa zvyknú stretnúť veľké skupiny. Zvláštnosťou chlebovej pece je aj druhý, väčší otvor. Ten slúži pre Romana. Ak chce pec vyčistiť, jedinou možnosťou je vopchať sa do nej celý a prečistiť ju zvnútra.
Miestnosť na rozobratie
Múry jednej zo zadných miestností sú zdanlivo obložené drevom. Je to však iba optická hra. Stenu tvorí iba naukladané drevo. Na jar ho jednoducho poodkladajú a miestnosť zmizne. „Dá sa tu posedieť v zime aj v lete, ale predsa len dávame prednosť letným mesiacom,“ hovorí Roman.
