Kto sa smeje naposledy...

Filip Haluzina si robil srandu z kade koho. Nebolo by dňa, kedy by si z niekoho nevystrelil. Nie každému sa však jeho humor pozdával a často mu vraveli:
„Daj si pozor, aby ťa ten smiech neprešiel. Môže sa stať, že natrafíš na niekoho, kto nebude mať preň pochopenie.“
Filip bol však hrdina a nepočúval. I naďalej si spestroval život svojimi strelenými kúskami. Až raz padla kosa na kameň…
Haluzina sa vracal z dovolenky až z druhej polovice zemegule. Spoznal exotiku tamojších končín, bol ako čokoláda a ideálne oddýchnutý. Zacnelo sa mu opäť po nejakej kujonovine. A tak si kúpil v miestnom obchode 2 kilogramy sklenárskeho gitu na tmelenie okenných tabúľ, zabalil ich do igelitu, urobil z nich úhľadné balíčky a každý previazal tenkým špagátom.
„Vystrelím si z colníkov, budú si myslieť, že som pašerákom drog.“ Balíčky si vložil do kufra na samý vrch a v duchu sa rehotal, akú dobre zrežírovanú komédiu opäť zažije.
Mal však totálnu smolu. Narazil na ambiciózneho, no neskúseného mladého policajta, ktorý chcel mať zásluhy za každú cenu a tak sa s Filipom dlho nebabral. Zobral doličný predmet a viedol ho v želiezkach rovno za mreže. A to mal Haluzina ešte obrovské šťastie, že ho chytili až naši colníci. V jeho dovolenkovej destinácii by bol dostal rovno trest smrti.
Začalo sa vyšetrovanie a všetko, čo k tomu patrí. Policajné orgány síce neskôr potvrdili, čím argumentoval Haluzina, že prenáša iba obyčajný git, ale vyšetrovanie už bolo natoľko rozbehnuté, že nebolo cesty späť. Priznať, že policajti nerozoznajú drogy od gitu, by bolo neprípustné. Zvlášť, keď išlo o synáčika samotného policajného riaditeľa. Policajti sa predsa nemýlia. A tak dostal náš hrdina nádielku osem rokov v najprísnejšej skupine.
Myslíte si, že ho humor už konečne prešiel? Omyl. Mal totiž obrovské šťastie. Bola mu síce pridelená cela na prízemí bez vody a kanalizácie, ale čo bolo hlavné, bez betónovej podlahy, iba s udupanou hlinou. Filipov zmysel pre kreativitu tento fakt zaregistroval a ocenil hneď pri vstupe do cely. Bol by v tom čert, aby som im aj tentokrát neprešiel cez rozum, hovoril si. A nasledovala klasika. Po nociach usilovne kopal podzemný tunel a predstavoval si, ako jedného dňa svojím husárskym kúskom opäť niekoho napáli. To jediné mu dodávalo chuť do tvrdej driny. Po dvoch rokoch konečne dosiahol vysnívaný cieľ. Ocitol sa v mestskej kanalizácii. Už videl namrzené tváre svojich väzniteľov, predstavoval si, ako si bijú hlavu o stenu, ako ich za útek väzňa postupne jedného po druhom degradujú, zatiaľ čo on vzal roha priamo spred ich nosa.
Nuž a teraz, kedy by to človek najmenej očakával, teraz, keď dosiahol to, o čom dva roky po nociach sníval a na čom tak tvrdo pracoval, teraz ho odrazu humor prešiel. Bolo to tesne po návšteve poštára v jeho byte. Obdržal list od samotného riaditeľa väznice. Čítal: Ďakujeme Vám za príkladnú pomoc pri sanácii nášho ubytovacieho zariadenia. Vašim pričinením sme mohli konečne vybudovať kanalizáciu už i v poslednej našej cele. Ďalej Vám s potešením oznamujeme, že amnestia, vyhlásená prezidentom republiky, sa týka aj Vás…