„V detskom bazéne, kam som vošiel za svojimi deťmi, mi ktosi zrazu skočil na chrbát. Už sa nikdy nedozviem, kto si z roztopaše krátil cestu do bazéna a rozdrvil mi pritom šiesty stavec krčnej chrbtice. Okamžite som si prestal cítiť polovicu tela a ruky a bezvládne som klesol ku dnu,“ opisuje mi osudné nešťastie z invalidného vozíčka v obývačke svojho bytu kedysi úplne zdravý chlap. Nešťastím možno bolo i to, že plavčíka náhodní svedkovia privolali k topiacemu sa a ten pri záchrane podľa toho postupoval. Nevedel o poranení chrbtice, takže ju nijak nefixoval. Išlo o minúty. Až po resuscitácii zistili, že „znovuzrodený“ sa nevládze hýbať. Previezli ho do nemocnice v Nových Zámkoch, potom do nemocnice v BA. Tam ho ihneď operovali, ale ani operácia nezvrátila fakt, že Miroslav je odvtedy od pása dolu ochrnutý a na invalidnom vozíčku. Zasiahnuté boli i ruky od lakťa k prstom, ale tie už dnes ovláda na pohľad bezchybne. „Ich motorika nie je stopercentná, ale je to tisícnásobne lepšie,“ hodnotí po mnohom úsilí a cvičení Miroslav. A ako na to spomína manželka Júlia? „Bola nedeľa, prvý deň našej dovolenky, a my sme práve dorazili na kúpalisko. Bola som rada, že sme už tam, pretože Mirkovi sa vôbec nechcelo ráno cestovať. Presviedčal ma, aby sme to o deň odložili. Možno cítil, že nemá ísť. Išli sme, pretože som si to tak veľmi priala,“vracia sa k udalostiam. Bolo to 10. augusta 2003. Ich synovia, vtedy päťročný Riško a osemročný Marek, si mali užiť prvú dovolenku s rodičmi. Nestalo sa. Ba dokonca sa im ocino zo života vytratil na celý polrok. Kvôli nemocnici a liečeniu. Nasledovali rehabilitácie v Maďarsku. Dvakrát po jednom týždni, každý z nich stál
dvadsaťtisíc korún. Z vlastného vrecka. „Mirko tam mal absolvovať aj tretiu, šesťdňovú rehabilitačnú procedúru. Syn však túžil po bicykli, tak sa Maďarsko nekonalo,“ skonštatuje pravdivo a vecne zmierená manželka. Pred rokom a pol podstúpil Miroslav operáciu zas – aby mu vybrali fixačný kov z krčnej chrbtice. Následná magnetická rezonancia ukázala cystičky na mieche. Či je miecha regenerovateľná, to manželom nikto jednoznačne nepovedal. „Má zmiešané vzruchy v miechovom kanáliku. Bolesť v nohách cíti, niekedy naozaj ukrutnú“, opisuje manželove muky Júlia. Aký druh bolesti to však je, Miroslav opísať nevie. Vie len, že keby sa na nohe porezal nožom, necítil by to. „Situácia sa vždy trochu zmení, keď mám možnosť prekrvovať nohy na špeciálnom rehabilitačnom bicykli. Vyskúšal som si ho v Kováčovej i v maďarskom rehabilitačnom centre. Preto sme začali po rovnakom bicykli pátrať,“ opisuje snahu dostať sa z nepriaznivej situácie Miroslav. Výrobcu bicykla našli, ba dokonca sa s ním dohodli aj na dodávke. Všetko však zlyhalo na tom, že ho príslušné úrady odmietli prefinancovať ako zdravotnú pomôcku. A tak je všetko po starom. Bicykel nie je a manželia Dalmadyoví nemajú šancu z invalidného dôchodku a opatrovateľského príspevku našetriť 160 tisíc korún. Toľko totiž nová bicyklová nádej pána Dalmadyho stojí. „Nikdy som nič od nikoho nemusel pýtať. Robil som, snažil som sa a veril, že sa mi nič nemôže stať. Mám predsa rodinu, deti...“ Ale stalo sa.
Tridsaťsedemročný Miroslav je dnes odkázaný na to, či sa nájde niekto a opäť raz posunie hranicu bezradnosti bližšie k rázcestiu pod názvom Nádej. Veď ktovie. Neraz sa nemožné stalo skutočným. Záleží len na možnostiach...
Katarína Kopcsányiová
- Ak chcete Miroslavovi Dalmadymu pomôcť získať potrebnú finančnú čiastku na kúpu rehabilitačného bicykla, pošlite svoj finančný dar na bankový účet: 0222611966/0900, SLSP. -
