Požiar hospodárskej budovy v Rudne nad Hronom, o ktorom sme písali pred dvomi týždňami, neznivočil len stavbu, ale aj auto, ktoré si manželia Chajmovskí opatrovali ako oko v hlave. „Manželovi pred dvomi rokmi zistili rakovinu pľúc. Berie chemoterapiu, preto musí každý týždeň chodiť do nemocnice na krvný obraz. Má oslabenú imunitu, lekári neodporúčajú, aby do nemocnice dochádzal hromadnými dopravnými prostriedkami. Už aj nevinné nachladnutie by mohlo pre neho znamenať veľké komplikácie,“ vysvetľuje so slzami v očiach manželka Jozefína, keď nám ukazuje vrak auta. Manželovi do reči veľmi nie je, vidno však, že ho to trápi. „Bolo by nám poslúžilo do konca života, druhé si nemôžeme dovoliť,“ pokračuje, pričom má na mysli nízke dôchodky. „Manžel v osemdesiatom štvrtom prekonal infarkt, dali ho do čiastočného invalidného dôchodku. Rok pred odchodom sa starobný dôchodok dostal odmeny. O 36 korún presiahol povolený zárobok, tak mu príspevok za čiastočnú invaliditu odňali. Starobný dôchodok mu potom vyrátali z toho nízkeho základu...“ Ani pa- ni Jozefíne sa nevodilo lepšie. Kvôli zdravotným dôvodom sa ocitla začiatkom deväťdesiatych rokov na plnom invalidnom dôchodku. Žili ako sa dalo, neponosovali sa. Ustálený kolobeh narušila až manželova choroba. „Išiel si dať predpísať lieky, keď ho lekár poslal na preventívnu prehliadku s tým, že už dávno žiadnu neabsolvoval,“ vracia sa k obdobiu spred dvoch rokov Jozefína. „Na Zelený štvrtok sme ho už viezli do nemocnice v Nitre. Tam mu zistili, že má zatopené pľúca aj s osrdcovníkom vo vode. Bol tam dva týždne, ale nič s ním nerobili. Až keď som trvala na tom, aby mu konečne pomohli, previezli ho do Podunajských Biskupíc. O dva dni ho už aj operovali. Po odstránení vody išiel na CT. Keď ho vyhodnotili, zavolali nás aj so synom a my sme sa dozvedeli krutú správu. Na pravej strane pľúc mal ložisko a celú ľavú stranu mal už zmetastázovanú.“ Hrozná správa pôsobila ako ľadová sprcha. V šoku tomu nechceli uveriť, veď Ernest sa dovtedy na nič nesťažoval, dokonca nikdy ani nefajčil. „Psychicky ma to takmer zložilo,“ priznáva čerstvý sedemdesiatnik, ktorý sa snaží nemyslieť na svoje ochorenie. „Kým sa tu ešte mocem, je dobre,“ pokúša sa o vtip, za čo ho skutočne obdivujeme. „Keby som sa tomu poddal...“ nedopovie mávnuc rukou. Vieme, že sa mu hlavou mihla myšlienka na smrť.
Liečba onkologických pacientov postupom rokov pokročila. Ernest berie chemoterapiu v domácom prostredí. Na jeden cyklus potrebuje šestnásť tabliet, z nich každá stojí vyše šesťtisíc korún. Počas chemoterapie mu musia každý týždeň vyšetriť krv. Manželka výsledky telefonicky nahlasuje do bratislavskej onkologickej kliniky. Ak sú výsledky v norme, môže v chemoterapii pokračovať. Ak sú zhoršené, liečbu dočasne preruší. Raz mesačne musí kliniku osobne navštíviť...
A akoby toho nešťastia už nebolo dosť, vlani ich malej vnučke zistili nádor na mozgu. „Nemôžu ju ani operovať, lebo sa boja, že by ochrnula,“ hovorí so smútkom v hlase ťažko skúšaná žena. Strastiplné dva roky zavŕšil požiar, ktorý ich pripravil o jedinú istotu, že by sa v prípade potreby včas dostali k lekárovi. Býva dobrým zvykom, že obecné úrady v takýchto prípadoch zvyknú organizovať zbierky pre postihnuté rodiny. Nie však v Rudne. Možno sa skôr nájdu dobrí ľudia medzi čitateľmi. Ak by ste sa rozhodli prispieť nešťastným manželom na kúpu staršieho vozidla, ich adresa je v redakcii.
