„Pán doktor, prišiel som sa vlastne iba poradiť. Viete, počúval som jednu vzdelávaciu reláciu a tam širokej verejnosti prízvukovali, aké je pre zdravie človeka dôležité pravidelné vylučovanie. Nuž, a tak by som si to aj ja chcel dať do poriadku,“ začal som spoveď po vstupe do ordinácie.
„Takže, ak tomu dobre rozumiem, máte problém so stolicou, však?“ spýtal sa starší muž a pozrel na mňa ponad okuliare.
„Áno, dalo by sa to aj tak povedať.“
„Ako dlho už pretrvávajú vaše problémy?“ spýtal sa lekár hľadajúc v počítači moje záznamy.
„Neviem to presne, ale matne si spomínam, že to bolo približne v čase, keď som začal pracovať v mojom novom zamestnaní,“ rozpamätal som sa.
„Pracujete ako…“
„Ako pedagóg na základnej škole.“
„Dobre. Takže… ako často chodíte s týmto cieľom na záchod?“ pozrel na mňa a čakal, aby vzápätí vyťukal moju odpoveď na klávesnici počítača.
„Ako často?,“ spýtal som sa, aby som získal čas. „Ja si to už nepamätám…“
„Dobre, tak sa spýtam inak. Kedy ste mali naposledy stolicu?,“ a opäť čakal s pripravenými prstami.
„Ale ja si to naozaj už nepamätám, bolo to už dávno…,“ previnilo som sa na neho pozrel.
„Ale, to je potom s vami vážne. No nič, dnešná veda má na to prostriedky, myslím, že nebude ťažké dať to do poriadku. Predpíšem vám jeden osvedčený liek,“ a dal sa vypisovať recept, ktorý vzápätí vypľula tlačiareň.
„Pán doktor, veľa budem doplácať za recept?,“ spýtal som sa s obavami.
„Nie, toto je z tejto kategórie najlacnejší liek na trhu.“
Celý šťastný, že moje liečenie bude také jednoduché a hlavne finančne nenáročné, som sa pobral domov a presne dodržiaval pokyny lekára. Mal som prísť na kontrolu o desať dní. Aj som šiel, no už vopred som vedel, že lekár so mnou spokojný nebude.
„Tak, ako, opäť je všetko v poriadku? Neplatíte už zbytočne poplatky za kanalizáciu?“ spýtal sa doktor a bolo na ňom vidieť, že už očakáva iba kladnú odpoveď.
„Nedá sa to povedať,“ začal som opatrne. „Ani po tomto lieku sa stolica nedostavila.“
„Skutočne?“ neveriaco pokrútil hlavou. „Ale nebojte sa, nič nie je stratené, skúsime niečo silnejšie. Raz sa to predsa musí podariť.“
Keď som však išiel na polikliniku o ďalších desať dní, zas som vedel, že lekárovi radosť mojím konštatovaním neurobím. Tentoraz už hodnú chvíľu neveriacky krútil hlavou a hľadal príčinu neúspechu.
„Porozprávajte mi niečo o vašej životospráve. Nejete veľa sladkostí?“
„Nie, vonkoncom nie, pán doktor.“
„Ani priveľa bielkovinových jedál ako mäso, syry a podobne?,“ vyzvedal ďalej.
„Ale, kdeže, ani nápad,“ pravdivo som odpovedal.
„A čo čokoláda a banány?“
„Ani neviem, kedy som ich jedol naposledy.“
„To by bolo v poriadku. Skúsim vás teda ešte poslať na sono a doplňujúce vyšetrenia, aby sme si boli úplne načistom,“ povedal a dal sa vypisovať výmenné lístky.
Trvalo mi dva dni, kým som pochodil všetky kapacity, ktoré sa pokúšali prísť na koreň mojej neschopnosti správne vylučovať. Každý len krútil hlavou, každý polemizoval, ale nebolo mi rady, a teda ani pomoci.
Smutný som kráčal z polikliniky, zmierený s faktom, že dobré predsavzatie, reagovať na výzvu redaktorky a zabezpečiť si pravidelné vylučovanie, nie som schopný splniť, keď tu ma zrazu niekto chytil za rameno.
„Pán učiteľ, snáď nie ste chorý?,“ spýtal sa vyškľabený ksichtík v zamastenej budajke. Spoznal som ho. Lojzo, slávny žiak, čo vytvoril okresný rekord tým, že ukončil školskú dochádzku ako šestnásťročný vo štvrtej triede. Možno ma dojala jeho starostlivosť o mňa, možno jeho bezkonkurenčne riedky štrbavý chrup a možno to bolo iba spontánne. Ja nešťastný som mu rozpovedal o svojich problémoch. A tento človiečik, žijúci na pokraji ľudskej spoločnosti, tromfol všetky lekárske kapacity jednoduchou, úprimnou a pravdivou diagnózou:
„Nebuďte smutný, pán učiteľ, aj ja mávam tieto problémy. To sa treba iba najesť…“