pracovať,“ vracia sa k najhorším chvíľam svojho života ujo Štefan. „Oslobodila nás až tretia americká armáda 10. mája 1945. Nákladnými autami nás doviezli do Prahy. Odtiaľ som sa vracal domov vlakom, ale viac som išiel peši. Železnice boli vojnou zničené... Domov som prišiel až v septembri. Nohy som mal samý pľuzgier.“
Po návrate domov mu armáda ponúkla štúdium vo vojenskej škole v Prahe. Tým sa začala jeho profesionálna dráha vojaka z povolania. „Bol som zaradený do druhej slovenskej armády, ktorá mala na starosti ochranu Šumavy pred drancovaním Nemcami. Vo dne v noci sme museli byť v strehu. Nemci za sebou zanechávali hotovú spúšť. Čo nevyrabovali, to vypálili. Pôsobil som tam štyri roky, medzitým som sa aj oženil.“ V tom období ministerstvo národnej obrany začalo vytvárať okresné vojenské správy. Vďaka tomu sa ujo Štefan dostal do Zlatých Moraviec, kde sa podieľal na vytvorení vojenskej správy, pod ktorú patril aj vrábeľský okres. Dlhé mesiace v koncentračných táboroch si však vyžiadali svoju daň na zdraví. Znivočené ľadviny ho trápili čoraz častejšie. Nepomohol ani polročný pobyt v nemocnici, nakoniec ho kvôli zdravotnému stavu v septembri 1958 vyradili z vojenskej evidencie. „Bol na tom veľmi zle,“ zapája sa do rozhovoru jeho manželka. „Lekári mu dávali len päť rokov života a vidíte, už prešlo päťdesiat.“ Zázrak? Vôbec nie. Len obrovská viera v liečivú silu byliniek. „Keď som bol v Zlatých Moravciach, často som navštevoval Arborétum v Mlyňanoch. Tam som sa spoznal s jedným vedeckým pracovníkom, ktorý mi povedal, že pri mojich problémoch mi môžu pomôcť jedine bylinky,“ vysvetľuje ujo Štefan. „Nadiktoval mi presné zloženie liečivého čaju, ktorý zmiernil neznesiteľné bolesti a postupom času som sa cítil stále lepšie.“
V šesťdesiatych rokoch sa s rodinou presťahoval do Žiaru nad Hronom. „V tej dobe sa zo Žiaru vytváral okres, keď som sa v Moravciach stretol s bývalým spolužiakom. Hľadal schopných ľudí na budovanie civilnej obrany na okresnej úrovni,“ hovorí ujo Štefan o momente, kedy naposledy zmenil miesto svojho pôsobenia. Po príchode do Žiaru sa stal zástupcom náčelníka civilnej obrany, kde pracoval až do odchodu na invalidný dôchodok v roku 1982. „Budovali sme CO kryty v Závode SNP, ďalších štrnásť sme postavili v meste, aby sa ľudia mali kde ukryť v prípade ďalšej vojny,“ aspoň stručne priblížil svoju prácu.
Popritom sa stále venoval bylinkám a ľudovému liečiteľstvu. V knižnici pribúdali vzácne knihy, ktoré pozorne študoval. Neskôr sa stal členom Spoločnosti pre alternatívnu medicínu, kde si svoje vedomosti rozširoval počas odborných sympózií. „Ako člen tejto spoločnosti môžem liečiť ľudí postihnutých rôznymi ochoreniami,“ hovorí s tým, že dokáže aplikovať elektroakupunktúru. magnetoterapiu, no najviac pozornosti venuje homeopatikám, ktoré sám pripravuje podľa odborných receptúr. No a na bylinky, na tie nedá dopustiť. Za najvzácnejšiu z pohľadu liečivých účinkov považuje trezalku, respektíve ľubovník bodkovaný, nič nepokazíte ani s čajom zo zlatobyle lekárskej, či prasličky.
Byt, v ktorom ujo Štefan žije s manželkou, sa musel prispôsobiť jeho záľube. V obývačke má čestné miesto odborná literatúra, ale nájdete tu aj publikácie známej liečiteľky Márie Treben. V spálni za závesom sa kopia škatule plné sušených byliniek. Každá nesie názov uskladnenej rastlinky kvôli rýchlemu vyhľadaniu. V chodbe zas má svoje miesto veľká skriňa plná najrozličnejších tinktúr a mastičiek domácej výroby. Významné miesto má všestranný propolis. V jednej z fľaštičiek objavíme aj tinktúru z ginka. „Dva stromy rastú v botanickej záhrade v Banskej Štiavnici,“ prezrádza zdroj ginkových lístkov. „Trvá dlho, kým sa ich podarí nazbierať dostatočné množstvo. Za deň zo stromu spadnú len dva-tri.“ Na liečivé bylinky chodí ešte aj v tomto veku. Dokáže za nimi putovať celé hodiny. „Zásadne ich zbiera ďaleko od rušných ciest, v čistom prostredí,“ dopĺňa manželka, s ktorou vlani v októbri oslávili diamantovú svadbu. Spolu vychovali dve dcéry a dvoch synov. Dnes sa tešia zo 14 vnúčat a 7 pravnúčat. „Vďačím za to bylinkám, ale aj diéte,“ dodáva vitálny ujo Štefan, ktorý už celé desaťročia nesolí, neje červené mäso a napríklad do klasickej mäsovej polievky vždy pridáva dve hrste sudovej kapusty.
