domovec. Prevažná väčšina vám striktne odpovie, že nie.
Chlapík, čo sa od obeda do večera ponevieral pred Billou a opieral sa o košíky s barlou v ruke, a potom sa presťahoval pred Tesco, aby tam postával na parkovisku, sa takmer urazil, keď som sa ho opatrne opýtal, či nepozná nejakých bezdomovcov, s ktorými by som sa mohol stretnúť. „Ja nie som bezdomovec, ale teraz som dvoch videl. Išli hore ku zastávke s fľašou vína. Ale z nich je iba jeden bezdomovec.“
Tak som sa mu poďakoval, vďačný, že som nedostal barlou po chrbte, a bežal som za svojimi objektami. Dvaja chlapíci, rovnako vyzerajúci, igelitky okolo seba, práve popíjali víno z odrezanej umelohmotnej fľaše.
„Dobrý deň, rád by som sa porozprával s nejakým bezdomovcom, je to niekto z vás?,“ opýtal som sa, na čo jeden z nich vyskočil s tvrdením, že on bezdomovec nie je.
„A čo za to?,“ opýtal sa ma ten sediaci, a ja som bol rád, že aspoň on sa priznal ku svojmu stavu. Dohodli sme sa na víne a 50 Sk za to, že sa nechá aj vyfotiť. Ale na rozhovor sme museli prejsť inde. Do solídnejšieho prostredia. Na lavičku na sídlisku...
Počas presunu sa druhý muž stále držal opodiaľ. On bezdomovec nie je, a preto sa to jeho netýka. Fľaša s vínom ho však lákala natoľko, aby nás nestratil z dohľadu.
„Viete, volám sa Noro. Mám 53 rokov. A ja som už bol aj v televízií,“ pokračoval po usadnutí na lavičku môj objekt. „Býval som na Kupči. Potom som si postavil chatku pod družstevným sadom. Potom mi to vypálili a teraz sa flákam po meste. Túlam sa a prespávam kade tade. Nie v kanále, ale v takej malej búde. Tú som si postavil. Mám príjem 1700 korún, som evidovaný nezamestnaný. Po peniaze si chodím na poštu.“
Na otázku, koľko je v Žiari asi bezdomovcov, začal rátať na prstoch svojich známych. Poznal ich asi trinásť. A v azylovom dome ich je vraj asi 10. „Ale inak sú tu aj z iných miest, zo Zvolena, z Rimavskej Soboty, a Lučenca...Tých všetkých nepoznám.“
„Prečo nebývate v azylovom dome aj vy?,“ opýtal som sa. Odpoveď bola: „Preto, lebo, aby...“ Nuž, priveľmi som z nej nezmúdrel.
Bezdomovcov priateľ po celý čas stál opodiaľ, počúval a tváril sa nezúčastnene. Noro tiež odložil nádobu s vínom a poctivo sa mi venoval. „Nebojte sa, nechodím žobrať. Keď sa dá, si privyrobím. Kúpim si rožky, salámu, alebo aj mäso. Pri potoku mám hrniec, a tam si ho aj pripravím. Viete, nie je to dosť dobré. Ale veľa si za to môžeme sami, že sme tak dopadli,“ v očiach bolo vidno smútok. „Viete, aj sa my, bezdomovci, stretávame, kúpime si vínko alebo jedlo, a tak. Dnes sme boli štyria, potom sme sa rozišli. A neviem kde išli. A východisko vidím, keď príde leto, zase postavím chalupu. A odkazujem všetkým bezdomovcom, nech sa majú dobre, nech sa majú lepšie ako ja...Lebo ja sa nemám až tak zle...“
Urobil som ešte pár záberov, pritiahol som si od zimy k sebe kabát, rozlúčil som sa, a ponáhľal sa do tepla. Domov...
Ako nám povedal hovorca mestskej polície v Žiari nad Hronom Ivan Šimič, bezdomovcov monitorujú počas hliadkových činností, kedy zisťujú im známe aj neznáme osoby, ktoré sa v meste pohybujú a evidujú ich. Snaha mestskej polície je bezdomovcov, ktorí pochádzajú z iných miest a majú úmysel zotrvať v Žiari a okolí dlhšie, vrátiť formou upozornení na miesta svojho bývalého trvalého bydliska. V poslednej dobe však mestská polícia u bezdomovcov nezistila žiadny priestupok, ktorý by sa týkal majetkovej trestnej činnosti, nechodia kradnúť do obchodných domov, neodcudzujú hliník či iný podobný materiál, s cieľom jeho predaja v zberných surovinách. Stáva sa, že sedávajú na lavičkách autobusových zastávok, aby sa ukryli pred nepriaznivým počasím, a tak zavadzajú cestujúcim, alebo niektorí pýtajú pred obchodnými centrami od ľudí peniaze. Ale vo všeobecnosti povedané, bezdomovci tvoria skupinu, s ktorou problémy, čo sa týka kriminality, nie sú.
Bezdomovcov v Žiari podľa posledného monitoringu je asi 18 vo veku od 19 do 60 rokov. Medzi nimi je jedna žena. Väčšina z nich býva na starom farskom majeri Kupča, kde majú postavené provizórne chalúpky. Časť z nich žije normálnym životom v rámci svojich možností, ale sú tu aj bezdomovci, ktorí sa potulujú po meste a zdržiavajú sa pred nákupnými centrami. A tí kde prespávajú, nevedno. Ale túto zimu mestská polícia zatiaľ nemala sťažnosti, že by prespávali vo vchodoch. Peňazí majú bezdomovci málo, ba niektorí nič, ale na počudovanie, čo sa kriminality týka, bezdomovci sa na nej nepodieľajú..
„Ak bezdomovec prejaví záujem, náš sociálny odbor sa ho snaží umiestniť do útulku na území Banskobystrického kraja,“ informuje primátor mesta Ivan Černaj. „Avšak, je mnoho prípadov, keď bezdomovec v takomto zariadení nevydrží, pretože v ňom musí dodržiavať určitý režim a nesmie požívať alkoholické nápoje. V stredisku sociálnych služieb sa bezdomovci môžu každý deň osprchovať, môže im byť poskytnuté čisté oblečenie a teplá polievka. Bohužiaľ, naši bezdomovci o tieto služby nejavia žiadny záujem. Máme také skúsenosti, že vo väčšine prípadov nechcú spolupracovať s úradmi, akoby im ich spôsob života vyhovoval.“
Nuž, urobte si vlastný názor. Jedno je však isté. Že nikto z nás by sa nechcel ocitnúť v koži bezdomovca. Ani toho najšikovnejšieho a ani toho šťastne tváriaceho sa. Lebo život bez domova nie je vôbec ľahký...
Autor: Slavomír Hudec
