Talkshow alebo tok slov „Ako doma“ patrí v Žiari medzi menšinové žánre. Hostia sú však spravidla predstaviteľmi toho najkvalitnejšieho zo slovenskej kultúry. Minulú sobotu navštívil žiarsku „improvizovanú obývačku“ populárny slovenský herec Ady Hajdu.
„Musím sa priznať, že som presne nevedel, o aký typ podujatia pôjde. Zavolal mi nejaký chlapík z Handlovej, že sa mám cestou tam zastaviť aj v Žiari,“ prekvapili nás hercove slová. Vedenie žiarskeho kultúrneho centra je totiž veľmi hrdé na svoje vzťahy s hosťami, ktoré si dlhodobo pestuje. „Ale ja rád chodím na takéto akcie. Oddýchnem si od divadla, ale do istej miery aj od rodiny a kamarátov,“ pokračuje Ady Hajdu. Jeho meno sa v uplynulej dobe skloňovalo hlavne v súvislosti s televíznym kabaretom Ventil, ktorý diváci neprijali. „ Prečo? To je zložité. V podstate ide o divadelný tvar, a preniesť ho do televízie je dosť náročné. Nikto na Slovensku sa ešte o podobný druh improvizácie nepokúsil. One man show, v Amerike funguje už 80 rokov. My sme s tým chceli začať u nás, ale nepodarilo sa. Možno sa to podarí niekomu inému,“ komentuje s úsmevom neúspech relácie. Nemyslí si, že Ventil nasadil latku príliš vysoko, no pri posudzovaní televízneho humoru na Slovensku nie je veľmi zdržanlivý. „Je to otázka vkusu. Ja keď už niečo pozerám, tak Krausa, na ňom sa dokážem smiať. Ale minule som vypil liter vína, pozeral som Susedov a veľmi som sa smial. Človek môže pozerať slovenské televízie tak pri pol litri vína, lebo vtedy je mu všetko smiešne.“ Momentálne s priateľom Romanom Luknárom pracujú na novom projekte, akomsi plávajúcom kultúrnom centre na Dunaji, ktoré by sa malo stať útočiskom žánrov ako kabaret či talkshow. „Na lodi by sme chceli vytvoriť priestor pre mladých hercov, preniesť tam ich predstavenia z vysokej školy a tradičného divadla. Pôjde jednoducho o kultúru v nezvyčajnom prostredí,“ vysvetľuje aktuálne plány, ktoré by mali vyústiť do otvorenia plávajúceho divadla už v máji.
Ady Hajdu patrí k tým šťastnejším hercom, ktorí si aspoň raz v roku zahrajú v kvalitnom filme. Nedávno odmietol dve ponuky z Česka, aby si mohol zahrať vo filme režiséra Miloslava Luthera postavu „ušitú priamo naňho“. Okrem toho v blízkej budúcnosti stvárni šéfa autoservisu v slovenskej verzii televízneho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade.
V súčasnosti už ostrieľaný herec bratislavského divadla Astorka, ako gymnazista ešte netušil, kam sa bude uberať jeho život po profesionálnej stránke. „Všetci okolo mňa boli športovci, moji bratia, aj kamaráti. Ja som mal tiež rád šport, no vždy som sa zhodou okolností nejako zranil. Keď som bol ešte šiestak, prišla k nám do triedy jedna dievčina a spýtala sa, kto chce chodiť do ľudovej školy. A keďže mala kozy nádherné trojky, prihlásil som sa. To bol prvý krok k herectvu. Že je to fajn, som zistil až neskôr. Proste som sa hral a bavilo ma to, tak sa hrám dodnes.“ Časom však jeho „hranie sa“ nadobudlo profesionálnu podobu. V divadelných inscenáciách, ale aj vo filmoch predstavuje väčšinou tragikomické postavy. Nevyberá si ich sám, takto ho vnímajú ľudia okolo. „Neviem prečo, asi tak na nich pôsobím. No myslím si, že je to výhoda. Kto by už chcel hrať krásnych blonďavých princov. Páči sa mi, keď je postava komplikovaná a má viac vrstiev. Veď iba dobrí alebo iba zlí ľudia neexistujú,“ podotkol presvedčivo. Diváci si hercov často stotožňujú s charaktermi postáv. Prechod z pracovného prostredia do súkromného sa tak môže zdať problematický. „V skutočnosti to nie je pravda. Či už v televízii alebo v divadle, „..... baraní“ na tom záleží. Pre mňa je to len práca, tak ako každá iná. Doma mám rodinu a kľud. A rád si pospinkám,“ spokojne sa usmieva Ady Hajdu. Jeho manželka pôsobí v reklamnej agentúre a je pracovne veľmi vyťažená. Ady sa tak stará o chod domácnosti.
Je akým si rodinným „zásobovačom“. Keď má čas, rád sa realizuje v úlohe dobrého ocina. Svojim dvom deťom, Dominike a Romankovi, dopriava maximálnu slobodu: „Navštevujú rôzne krúžky, ale ja ich nechávam voľne sa rozhodovať. Proste robia to, čo ich baví.“ On sám bol ako mladý chalan istú dobu pankáčom. „Nevedel som celkom presne, čo to punk vlastne je. Ale keďže všetci ostatní boli pankáči, musel som ním byť aj ja. Prejavovalo sa to asi tak, že som počúval takú muziku, nosil som čierne zúžené gate so zicherajskami, otcovu bielu košeľu a nacukrované vlasy. A to bolo všetko,“ spomína na pubertu.
Populárny herec, ktorý si pred tridsiatkou užíval bohémsky život starého mládenca, dnes rád uniká z hektickej Bratislavy do domčeka na Záhorí. Ťažko si ho predstaviť v úlohe záhradkára, ale ako sám hovorí: „to je ten stredný vek“. Svoju budúcnosť si s veľkou dávkou humoru predstavuje asi takto: „Budem si sedieť pred domom pri mori, opekať s kamarátmi a moje deti budú zarábať na ocina. No čo viac človek môže chcieť.“
