al adresu. Na prvej bolo prezidentovo meno, na druhej adresa predsedu vlády, potom nasledoval predseda parlamentu, generálny prokurátor a za ním celá vláda. Bol natoľko zabratý do práce, že si ani nevšimol, ako ho po očku sleduje hostinský a potom zhrozený telefonuje. Práve končil s prácou, keď do miestnosti vtrhli kukláči a obstali Ferov stôl. Opreli ho o stenu, prehľadali a nasadili mu putá. Doličný materiál, nachádzajúci sa na stole, zhrabli šmahom jednej ruky do igelitového vrecka a vonku Fera vtlačili do policajného auta.
Policajti usúdili, že prípad je natoľko vážny, že miestny policajný zbor nie je kompetentný na jeho vyšetrovanie. Preto ho lifrovali rovno do hlavného mesta vzdialeného tristo kilometrov.
Tam ho posadili do miestnosti so sklenenými stenami. Na vyšetrovaní bol prítomný sám šéf protidrogového, ďalší bol z ministerstva vnútra a tím dopĺňal najvyšší zástupca hlavného policajného zboru. A začalo sa vyšetrovanie.
Meno, priezvisko, bydlisko, zamestnanie, atď. Hodili pred neho predmet jeho záškodníckej činnosti a spýtali sa:
„Čo to má znamenať? Prečo ste chceli spáchať atentát na celú našu politickú vrchnosť?“
„Ja? Ale ja som nechcel nikoho zabiť...,“ bránil sa Fero.
„A tento antrax v obálkach je čí? Snáď nechcete povedať, že sme ho tam dali my?“
„Antrax? Aký antrax?“ Fero otvoril jednu z obálok a vysypal si jeho obsah do úst. Rozpustil ho v ústach, preglgol a naširoko sa usmial: „To je predsa práškový cukor. Viete aký majú naši politici vyčerpávajúci denný program? Nuž som im chcel dodať trochu energie a osladiť život,“ nevinne vysvetľoval Pampúch.
Potom všetci jeden po druhom koštovali biely prášok a museli uznať Ferovu nevinu.
„Hlboko sa vám ospravedlňujeme, no viete, je našou povinnosťou každú, i tú najmenšiu, indíciu zločinu včas odhaliť. My sme vás mali za zločinca a vy ste pritom myslel na dobro nášho predstavenstva! Prepáčte. Zavezieme vás naspäť domov a dáme vám i potvrdenie pre neprítomnosť v práci.“
„Nemusíte sa unúvať, docestujem sám,“ ústretovo zareagoval Fero.
„Tak aspoň na rýchlikový lístok prvej triedy, keď sme to už takto zbabrali.“
Fero Pampúch si peniaze skryl do vrecka, úctivo sa pozdravil a vychádzajúc z budovy si pomyslel:
„Nuž, čo, doprava je dnes drahá a frajerku som nevidel dobré dva týždne. Čo to len človeka stojí námahy, aby ušetril na cestovnom...“
