Alkoholizmus je v našej spoločnosti veľmi vážnym a rozšíreným problémom. Mnohí ľudia ani nevedia, kedy a ako prekročili tú pomyselnú hranicu medzi konzumáciou a závislosťou. V alkohole hľadajú dobrú náladu, uvoľnenie, zabudnutie a niekto ním utápa žiaľ, pocit bezmocnosti, zúfalstvo... Neuvedomujú si, že práve takéto riešenie im poriadne skomplikuje život, ktorý často končí v troskách.
Nájdu sa však aj ľudia, čo sa v poslednej chvíli dokážu alkoholu vzoprieť a silnou vôľou poraziť svoju slabosť. Jedným z nich je päťdesiatdeväťročný Jozef, dlhé roky závislý alkoholik, momentálne niekoľko mesiacov abstinujúci... „Prvý raz som sa dostal do kontaktu s alkoholom ako malý chlapec, počas veľkonočnej oblievačky. U nás, na dedine, bolo zvykom naliať oblievačom vaječný koňak, alebo nejaký likér,“ hovorí o tom, ako začal spoznávať chuť liehu. Samozrejme, nebolo to vážne a keďže bol aktívny športovec – hokejista, dlhé roky sa alkoholu, ale aj cigaretám vyhýbal. Nenápadný zlom nastal s nástupom do zamestnania, v ktorom sa vždy našla nejaká príležitosť na pohárik. Okrem podnikových osláv zdobila stôl fľaša dokonca aj na poradách. „Aby som nebol čiernou ovcou, držal som krok s ostatnými kolegami. Stále som sa však necítil byť závislý. Víkendy som trávil s manželkou a deťmi, alkohol mi vôbec nechýbal, ani som naň nepomyslel,“ hovorí Jozef. Na obrátkach to začalo naberať vo chvíli, keď prišiel o zamestnanie. Zrejme táto skutočnosť bola zlomovým okamihom a spúšťačom celého procesu sebazničenia. „V tom čase, keď som nemal na robote nič iné, len pravidelnú návštevu úradu práce, bolo pre mňa normálne, že moje kroky viedli do krčmy,“ spomína si na obdobie, kedy začínal byť problém vážny a bez alkoholu už nemohol vydržať. Naivne si myslel, že popíjaním s partiou podobných zúfalcov zabudne na všetky starosti a vymaže ich z hlavy. Teraz už vie, že pochopenie hľadal na nesprávnom mieste. Asi tri, alebo štyri roky po strate zamestnania sa skončilo jeho manželstvo, na ktorého rozpade mal alkohol svoj podiel. „Vážnosť situácie som si začal uvedomovať až vtedy, keď na následky alkoholizmu zomreli moji kamaráti. Najviac ma zasiahla smrť jedného z nich, s ktorým sme bývali v jednom paneláku. Spoločne sme sa delili o alkohol, ktorý bol jedinou náplňou nášho dňa. S myšlienkou na chľast sme sa zobúdzali, aj zaspávali,“ vracia sa v spomienkach k priateľovi, ktorý chodieval za zárobkom na sezónne práce do cudziny. Raz, deň pred jeho vycestovaním, vypili niekoľko fliaš vína. „Čiže devätnásteho mája minulého roku sme chlomtali, dvadsiateho cestoval a dvadsiatehoprvého prišiel telegram, že kamarát zomrel na následky alkoholu,“ so smútkom v hlase konštatuje Jozef, ktorý po zlej správe začal piť od žiaľu ešte viac. V júli sa dostal do štádia, v ktorom mal pri prebúdzaní bez alkoholu pocit, že zomrie. „Boli to hrozné stavy. Najskôr ma prepadla nenormálna zima, potom obliala strašná horúčava a pot, až som odpadol. Bol som tak roztrasený, že trafiť lyžičkou do úst, alebo udržať v ruke kávu, bolo pre mňa niečo nemožné. Mal som pocit, že zomriem. Vtedy som sa smrti zľakol a musel som sa rozhodnúť - buď si vyberiem život, alebo zomriem,“ vysvetľuje svoje pocity, keď sa ocitol na najhlbšom dne. Na liečenie sa prihlásil dobrovoľne u svojej obvodnej lekárky. Od nej si zobral zdravotnú kartu a išiel k psychiatričke, ktorá mu mala dať odporučenie na liečenie. Tá tam zhodou okolností práve nebola, tak na druhý deň išiel sám od seba do Kremnice. Ohlásil sa u primára, ktorý pri pohľade na roztraseného alkoholika zostal zhrozený. Napriek tomu ho odmietol prijať s tým, že Všeobecná zdravotná poisťovňa, do ktorej patril, má podlžnosti voči ich nemocnici. Sklamaný odišiel a jeho prvé kroky z nemocnice viedli do najbližšieho bufetu - súrne potreboval svoju dávku. Stále sa však nevzdával a na druhý deň osobne zašiel do zdravotnej poisťovne zistiť, aká je situácia. Našťastie, natrafil na veľmi ochotnú zamestnankyňu, ktorá mu všetko overila v počítači. Keď zistila, že všetky účty majú vyrovnané, hneď mu telefonicky vybavila nástup na druhý deň. Celé liečenie absolvoval bez liekov. „Prvé dni boli pre mňa kruté o to viac, že okrem alkoholu som chcel naraz skoncovať aj s fajčením a kávou. K tým dvom zlozvykom som sa po šiestich týždňoch vrátil po incidente s jednou spolupacientkou. Nevydržal som a zapálil si,“ hovorí o pokuse skoncovať so všetkým naraz.
Na liečení sa zoznámil aj so svojou novou priateľkou, ktorá mu vraj dala iskru do života. V čase, keď opustila brány nemocnice, rozhodol sa ukončiť svoj pobyt aj on. Keď ho prepúšťali, lekár mu dôveroval. „Do krčmy chodím, kávu si dám, ale alkohol ma vôbec neláka. Pohľad na popíjajúcich ľudí so mnou nepohne, čo predtým nehrozilo,“ hovorí presvedčivo. Od 1. augusta údajne v sebe nemal ani kvapku alkoholu, na hlavu sa mu však sypú problémy. „Do konca mesiaca musím opustiť garsónku, strácam strechu nad hlavou. Príčinou všetkých mojich problémov je to, že nemám prácu. K priateľke, ktorá býva v inom meste a má trojizbový byt, ísť nechcem, aj keď mi to navrhovala. Nezavesím sa jej predsa na krk, aby ma živila. Keď som opustil brány liečenia, mal som predstavu, že si zoženiem prácu, moje sny však boli ružové. Prácu som nezohnal doteraz a môj život stráca zmysel...,“ nevidí svoju budúcnosť optimisticky Jozef.
