„Na dovolenku som šetrila dva roky, kým som si ju so sedemročnou Norikou a štvorročným Riškom mohla dovoliť. Chcela som, aby sa preliečili z častých problémov s dýchacími cestami. Všetko bolo spočiatku perfektné – apartmán, pláž i počasie. Ale na piaty deň sa všetko zmenilo o stoosemdesiat stupňov,“ začína rozprávať pohnutý príbeh z dovolenky Nora. Apartmány, v ktorých bývali, boli terasovite umiestnené pod horou, a kameň úrazu nastal, keď sa zmenilo počasie a následne vznikol požiar. V ten deň sa v popoludňajších hodinách strhol silný vietor, ktorý bral najskôr slnečníky a osušky na plážach a vzápätí prihnal ťažký čierny mrak. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa blíži poriadna búrka. Každý na pláži zvolil taktiku úkrytu, a tak sa aj Nora s deťmi pobrala do apartmánu. Namiesto búrky však iba rástlo veľké čierne mračno. Slovenka, bývajúca vo vedľajšom apartmáne, sa rozhodla napísať sms-ku delegátke zájazdu, aby zistila, čo sa deje. Odpoveď bola stručná: Horí, ale buďte bez obáv. 0heň je v bezpečnej desaťkilometrovej vzdialenosti.Všetko je v poriadku! O desať minút to už však nebola pravda. Poľka z apartmánu odvedľa si s hrôzou všimla, že požiar postupuje veľmi rýchlo a okrem čierneho mračna bol zrazu všade štipľavý a dusivý dym. A potom už Nora iba počula: „Preboha, utekajte s tými deťmi, veď horí!“ Pud sebazáchovy a strach o deti boli silné. „Neviem ako, len som zrazu schytila cestovnú tašku a hádzala som do nej deťom dlhé nohavice, mikiny, peňaženku, pasy, osušky a vodu. Deti si zobrali do ruky obľúbenú hračku a z apartmánu sme doslova utekali,“ opisuje nepríjemný zážitok Nora. Vonku sa už zišli turisti a rýchlo sa dohodli, že je nutné postupovať smerom k moru, pretože na chrbte už všetci cítili nepríjemnú páľavu. „Keď sme zišli k moru, môjmu synovi prišlo zle. Hustý dym a teplo ho dusili i vyplašili zároveň. Zľakla som sa. To už bol pri mne jeden Košičan a poradil mi, aby som namočila v mori osušku a priložila ju Riškovi k tvári,“ pokračuje v rozprávaní dvojnásobná mama. Chvalabohu, trik s namočenou osuškou zabral. Urobili tak pre istotu všetci, vo vzduchu totiž poletoval popol a hustol dym. So skupinou turistov utekali dolu po pláži a keď sa pozreli smerom hore, za apartmány, videli len horiace stromy, padajúce ako zápalky. A autá, ktoré stáli v zápche na cestách a nemienili sa vzdať. Po približne štyroch kilometroch dorazili peši k reštaurácii, postavenej hlbšie v mori. Tu sa rozhodla celá skupinka počkať niekoľko hodín a oddýchnuť si. „Rozložili sme plážové lehátka, obliekla som deti, prikryla ich osuškami. Boli tak veľmi vyčerpané, že na chvíľočku aj zaspali. Veď kráčali ako mašinky - bez jediného protestu,“ uvedomuje si s odstupom času hrdinstvo svojich detí Nora. Vonku už bola tma a chlad, zmiešaný s horúčosťou, popolom a dymom. Výhľad na horiace peklo nedal ostatným oka zažmúriť. Všetci sa modlili, aby sa vietor neobrátil. Ten totiž hnal oheň preč od mora. Dohodli si núdzové riešenie: v prípade nutnosti skočiť aj s deťmi do vody. O niekoľko hodín, keď prehorel oheň okolo, rozhodla sa skupinka turistov zo Slovenska vrátiť späť. Vyhliadli si miesto kilometer od apartmánov a pri mori. Vrátiť sa do apartmánov bolo ešte nebezpečné. Stále totiž tleli stromy a voda v blízkosti bola bezpečnejšia. Po celý čas pobytu pod holým nebom sa snažili turisti spojiť s delegátkou. Tá však, ako neskôr zistili, trávila čas s priateľmi v bezpečnej vzdialenosti, v podnapitom stave. Neostalo im nič iné, ako stráviť noc na pláži a pozorovať, ako domáci Gréci berú nohy na plecia, bijú sa o miesta na lodiach a kričia na seba. Ráno sa vrátili do svojich apartmánov. Cudzinci z blízkeho hotela sa dopoludnia pomoci dočkali a aj pre Čechov poslali cestovné kancelárie autobusy. „Len my sme zostali. Bez vody, elektriny i potravín, ktoré sme uchovávali v chladničke. Potom sa konečne dostavil výsledok bombardovania ambasády, blízkych a cestovnej kancelárie turistami. A vlastnými mobilmi Letovisko už bolo ľudoprázdne, keď nám konečne delegátka oznámila, že sa máme rýchlo pobaliť,“ nerada spomína na zážitky z Grécka Levičanka Nora. O siedmej večer prišiel vytúžený autobus. Nie aby zaviezol turistov zo Slovenska do rodnej krajiny, ale do letoviska vzdialeného šesťdesiat kilometrov. Tam sa museli spamätávať zo zážitku štyri dni, pretože práve toľko dní chýbalo do ukončenia dovolenky. „Apartmány, v ktorých nás ubytovali v náhradnom letovisku, boli menej komfortné a málo vybavené. V tej chvíli sme ale dokázali rozmýšľať len nad tým, aké sme mali šťastie. Po všetkých tých útrapách som sa na Slovensku dozvedela, že médiám bola poskytnutá informácia o zbytočnej panike turistov v Grécku. Neviem, čo k tomu dodať,“ nedokáže skryť rozčarovanie nedobrovoľná dovolenková väzenkyňa na vlastné trovy a iba smutne skonštatuje: „Mala to byť dovolenka snov. Nám však nakoniec išlo o život.“
Katarína Kopcsányiová
