Popri žiarskom námestí utekal malý svetlý muž v okuliaroch v dôchodkovom veku. Iste by vôbec nebol ničím nápadný, keby za sebou neťahal káričku plne naloženú kartónmi a kovovou konštrukciou akejsi starej postele. Vlastne nebolo vidno ani tak jeho, ako náklad, ktorý ho úplne zakrýval. „Prosím vás, zastavte nachvíľku,“ oslovil som ho, keď som ku nemu s námahou dobehol. Muž s káričkou zastal a s nedôverou v tvári si ma premeral. Nevedel, kde ma má momentálne zaradiť. Pokým som sa mu nepredstavil, že som novinár, ktorého zaujíma jeho život. A jeho plná kárička druhotných surovín... Po chvíľke otáľania sa však rozhovoril. „Viete, ja som dôchodca. Mám 62 rokov. Ale neviem rozprávať do mikrofónu. Viete, ako som na dôchodku, nemám čo robiť. A tak zoberiem ráno vozík a idem na zber. Každé ráno okrem nedele sa vyberiem po lovčianskej ceste hore popri nemocnici, a potom sa otočím a idem zase smerom naspäť. Hľadám najmä papier, kartóny popri kontajneroch, kábliky keď nejaké nájdem, alebo z toho, čo ľudia nevytriedia, tiež čosi zoberiem... A keď je kontajner na papier otvorený, aj z toho zoberiem. Vozím to do zberných surovín do starého Žiaru. Farebných kovov je už málo, to poberú tí, čo chodia ráno na bicykloch. Ja za nimi keď idem s vozíkom, to je už všetko dávno vyzbierané. Všetky kábliky, medené aj hliníkové, sú už fuč. Ale tie sa musia očistiť. Tie nezoberú do zberne len tak, nožom ich treba očistiť. Ale keď prší a na papier sa nedá ísť, aj to je dobré...“
Mužíček v prešiváku a v montérkach pokračoval ďalej. „Žijem v meste v dvojizbovom byte. A viete, susedia mi závidia. Neraz som ich vypočul. Keď som v pivnici, staré babky na schodoch počujem. Ako sa vyprávajú, že už mám milióny,“ od srdca sa pritom zasmial. „Fakt vyprávajú, že už mám milióny. Myslím si, že to musí byť naozaj obmedzený človek, ktorý si myslí, že s týmto vozíkom zarábam milióny,“ dodal a ukázal na svoju polorozpadnutú káričku. „Viete, ja s týmto vozíkom nachodím dosť, niekedy aj trikrát cestu otočím. Niekedy odveziem aj 100 kilogramov naraz, to dostanem aj 80 korún.“ dodal. „Ja by som si ešte aj futbal zahral, ale oči už nemám dobré. Aj dosť zjem, ale na mne to nie je vidno, lebo ja to vybehám... Volajú ma zajac, lebo tak rýchlo s tým vozíkom utekám. A som rád, lebo aj s ľuďmi sa stretnem, aj s tými, s ktorými som spolu robil ešte v závode. Bývam sám s manželkou, dcéra je ďaleko... Viete, poviem tak, ako je, nudím sa, lebo ja som bol naučený od malička robiť. Predtým som mal záhradku, odtiaľ mi všetko ukradli, aj prasa, aj náradie, tak som to všetko predal. A takto, keď zbieram papier, hneď som spokojnejší, keď voľačo spravím. Však sú ľudia, čo ma už poznajú a vedia, kedy idem okolo a donesú mi už papier zviazaný... Prepáčte, už sa ponáhľam, som už hladný. Ak chcete, odfotografujte si vozík, mňa nie. Aby mi ľudia nezávideli.“ A po chvíľke som videl len rýchlo sa vzďaľujúci plný vozík druhotných surovín....
Prešiel som niekoľko ulíc. Pred kontajnermi stála staršia drobná žena v klobúčiku. Tiež mala káričku. I keď na väčších kolesách. Práve vyberala z kontajnerov kartóny a starostlivo ich nakladala.
Oslovil som ju. Prečo zbiera papier. Lámanou poľštino – slovenčinou mi odpovedala. „Poviem vám takto, dôchodok mám malý, tak by som chcela, keby nám zdvihli dôchodky. Mám 1 300 korún z Poľska a tu zo Slovenska mám 4 600 korún. A platím 5 800 korún za byt. Chlapca mám pritom na podpore. Tak to máte...,“ rozplakala sa. „Musím si privyrobiť, všetko je drahé a ja nemám ako žiť. Čo dnes kúpite za sto korún? No nič... Niekto zarobí v robote 20 tisíc, niekto 5 tisíc. To je nič. To je klamanie ľudí. Ja keď sa vidím, mne do plaču ide,“ dodala pani plačlivým hlasom a slzy jej tiekli po lícach. „Chlapec je chorý, každý mesiac potrebuje lieky za 400 korún a za elektriku tiež niekedy doplácame, a z čoho? Dám z týchto krabíc?“ ukázala na svoju káričku. „Tak za tých sto korún ich pozbieram. No chodím iba raz denne. Viackrát nevládzem... No musím aj variť. Bývam v meste, mám dvojizbový byt, zatekalo nám celý čas, a tak si náš dom zobral 3 milióny pôžičku na novú strechu. A tak nám zvýšia ešte nájomné o 500 korún. Odkiaľ to vezmem? No povedzte...“ Nevedel som odpovedať. A tak som jej pomohol aspoň pár kartónov naložiť na káričku. „Taká doba je hnusná, keď nám tieklo až do bytu, koľkokrát sme museli hrnce a vedrá podkladať. Kuchyňu aj chodbu sme už mali vymaľovanú. Aj elektrika nám vypadla, čo tam voda tiekla. A teraz musíme maľovať nanovo. A aká je drahota...“ Drobná pani v klobúčiku s uplakanými očami sa celým telom zaprela do plne naloženej káričky. „Tak to tam povedzte, ako žijeme,“ odkázala mi a pomaly sa pohla...
Pozerajúc sa za ňou som si uvedomil pravdivosť myšlienky, že ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Každý z nás si totiž ťahá za sebou svoju káru bolestí... No každá kára je inak plná, a nie všetci máme dostatok síl...
•••
Ako sme sa informovali v zberných surovinách v starom Žiari, obe postavy z nášho článku vozia nazbieraný papier práve sem a dobre ich tu poznajú. Obaja patria medzi pravidelných a najväčších zberačov papiera v meste. Ale keďže za kartóny dávajú zberné suroviny 80 halierov a za ostatný papier 1 korunu za kilogram, zber papiera nepatrí práve medzi lukratívne zárobkové činnosti. A preto občania rómskej národnosti sa zaoberajú predovšetkým zberom kovového šrotu...
Autor: Slavomír Hudec