mali natiahnutú rozpracovanú čipku. Klepot paličiek prerušovali len slová rozhovoru.
Pohronské osvetové stredisko organizovalo od roku 1997 kurzy paličkovania v Žiari, Kremnici a Novej Bani. Postupne sa z celkového počtu záujemcov vyčlenila skupina žien, ktoré sa tomuto tradičnému remeslu alebo skôr ľudovému umeniu venujú dodnes. V klube sa stretávajú dôchodkyne, ale aj mladé dievčatá. Pod vedením kultúrno – výchovnej pracovníčky POS Heleny Soboslayovej sa žiarske paličkárky snažia oživiť tradíciu kremnickej a hodrušskej čipky. „Buď nanovo objavujeme staré klasické vzory, alebo ich s troškou kreativity rozvíjame. Vymýšľame vlastné vzory a vyrábame rôzne dekoratívne predmety,“ vysvetľuje Soboslayová. Čipkárky pravidelne každý rok navštevujú české mesto Vamberk, ktoré sa týmto ľudovým umením preslávilo nielen v Európe, ale aj inde vo svete. „Dievčatá“, ako sa medzi sebou nazývajú žiarske paličkárky, si tu vymieňajú skúsenosti a predlohy s nadšencami z Česka, Nemecka, Belgicka a podobne. Napriek jazykovej bariére, si dobre rozumejú, spája ich totiž obľúbený koníček. Okrem tradičných návštev u našich západných susedov, spolupracuje klub s inými podobnými združeniami nielen v regióne. Členky sa zúčastňujú rôznych výstav zameraných na textilné techniky a ich históriu. Dlhoročnou vedúcou krúžku paličkovanej čipky je Pavlínka Slušná. „Keď som dosiahla dôchodkový vek, absolvovala som viacero kurzov, prácu s prútím, šúpolím, ale aj paličkovanie,“ hovorí o svojich čipkárskych začiatkoch. Neskôr ju oslovili, či by nechcela učiť paličkovanie ďalšie záujemkyne. Jeden z krúžkov viedla aj v žiarskej Špeciálnej základnej škole. Jej obľúbenými žiakmi sú deti. „Tie sa vždy naučia paličkovať veľmi rýchlo. Skúšajú jednoduché motívy a majú aj peknú prácu. Väčšinou ich to však rýchlo omrzí,“ smeje sa Pavlínka. V rodine naučila paličkovať všetky sesternice a dokonca aj svoju vnučku a vnuka. Keď sú prázdniny, stretnú sa u nej doma deti zo susedstva a skúšajú „upaličkovať“ domček alebo nejaké zvieratko. Sama sebe nekladie žiadne obmedzenia, vyberá si stále náročnejšie vzory a predlohy. „Vymýšľam si vlastné vzory, aby to nebolo jednotvárne. Paličkovala som žiarsky kostol alebo výjav piety,“ vymenúva vedúca krúžku. Čipkárstvo si vyžaduje trpezlivosť, pevnú vôľu, a tak ako každá záľuba aj zanietenie. Pavlínka sa pre toto „remeslo“ rozhodla aj z iných dôvodov. Stretnutiami s priateľkami si obohacujú spoločenský život. Môžeme ich vidieť, ako sa spoločne skláňajú nad rozpracovanou čipkou, pomáhajú si a rozprávajú sa o každodenných starostiach a radostiach.
