Môj prvý výjazd vo funkcii poslankyne NR SR smeroval do
regiónu stredného Slovenska, neďaleko geografického stredu Európy, do kráľovského mesta Kremnica. Mala som tam pripravený program, do ktorého na poslednú chvíľu môj asistent zapracoval aj prijatie zástupcov vtedy mne neznámeho občianskeho združenia Kremnica nad zlato. Tento kraj celkom dôverne poznám, dosť často tam zavítam aj ako súkromná osoba, a preto som sa tešila, že budem v známom prostredí, kde možno získam poznatky, ktoré v poslaneckej lavici využijem.
Z neznámeho občianskeho združenia sa nakoniec vyprofilovala silná občianska skupina, ktorá sa rozhodla brániť a hlavne chrániť svoje mesto. Nie sú to fanatici a ani zakomplexovaní odporcovia modernej techniky. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí majú svoje miesto tu, na malom Slovensku a nechcú nič viac, iba to, aby to miesto tu zostalo nezničené a nepoznačené povrchovou ťažbou zlata. Len pár týždňov na to, ako som prijala týchto zanietencov a vypočula si ich argumenty, ma oslovila iná skupina z druhého brehu tejto problematiky. Vykladala na stôl argument za argumentom, prečo povrchovo ťažiť, prečo sa nebáť tohto projektu a prečo možno nevyvíjať snahu na zmenu textu novely banského zákona. Ale chcela som spoznať aj druhú stránku zlatej mince, ktorá má teraz takú cenu.
Kremnica je známe banské mesto, a práve ťažba zlata ju v minulosti preslávila a dopomohla jej k privilégiu kráľovského mesta. Bola to však ťažba podzemná a nie povrchová. Napísala mestu históriu a dala mu možnosť rozvoja formou vytvorenia atraktívneho centra turizmu. Z historického hľadiska ide o jedno z najvýznamnejších miest a má cveng doma, ale i v zahraničí. Manažéri zase argumentujú rozvojom priemyslu, odvolávajú sa na neškodné moderné technológie a na prínos, ktorý to štátu prinesie. Vždy sa menšina vraj podriaďuje väčšine. Ale kto je tu väčšina? Proti ťažbe sa jednoznačne vyslovilo Mestské zastupiteľstvo v Kremnici, poslanci Banskobystrického samosprávneho kraja a obyvatelia mesta, čoho dôkazom je výsledok komunálnych volieb. Vždy sa vraj má ustúpiť verejnému záujmu. Ale čo je v tomto prípade verejný záujem? Respektíve, čo je v tomto prípade štátny záujem? Existuje vôbec definícia toho štátneho záujmu a dokument, ktorý by to jasne deklaroval? Bol vlastne štátny a verejný záujem pri privatizácii SPP alebo slovenských elektrární? Bolo to skutočne v záujme štátu alebo v záujme istých vplyvných skupín, ktoré si parcelujú Slovensko? Prečo sa na Slovensku neschvália národné záujmy a priority, prečo sa na takomto dokumente nedohodnúť všeobecne bez politického podtónu, a prečo nezabezpečiť zdroje do budúcna? Alebo sa za národné stratégie a priority budú považovať len rozhodnutia vládnych koalícii, ktoré sa striedajú? Ale potom to nie je štátny a už vôbec nie národný záujem. Potom je to záujem politických skupín. V roku 2002 jedna stratégia schválená bola. Podľa národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja by sa povrchové ložiská mali ako existujúce zdroje ponechať na rozhodnutie budúcim generáciám. Zmenilo sa niečo od roku 2002? Alebo my sme už tá budúca generácia, ktorá je odkázaná nakladať so zlatom? Ide o žltý kov, ktorý tu bol v minulosti, je tu teraz a bude tu stále. Od nepamäti sa kvôli nemu viedli vojny, drancovalo územie a krivili sa charaktery. A je len otázne, za akú cenu ho získame dnes a čo kvôli nemu stratíme. Možno pribudne pár smiešnych miliónov do štátneho rozpočtu, ale bude nám stáť za to takto obchodovať s historickým dedičstvom, obchodovať s územím a hlavne s občanmi, ktorých osud sa má podriadiť biznisu, lebo ide o priemyselný rozvoj. Doteraz sme sa pýšili geografickým stredom Európy, kapucínskym kláštorom a prírodou, ktorá z tohto miesta robí raj na zemi. Ale môže sa ľahko stať, že vlastným pričinením zažijeme aj peklo, vyľudnenú oblasť a kráter, ktorý vraj má byť po ťažbe využívaný ako múzeum alebo botanická záhrada. V argumentácii som počula aj prirovnanie, že hádam nechceme byť ďalším bielym koňom v Európe, ak by sme ťažbu kyanidom úplne zakázali ako v susednej Českej republike. Možno nebudeme ďalším bielym koňom, ale stojí nám za zváženie sprísniť používanie kyanidu pri povrchových ťažbách tak, aby sme sa mohli pozrieť budúcim generáciám do očí s pocitom, že sme im tu nechali kúsok zelenej zeme, kde môžu žiť a nemysleli tak len na seba a prítomnosť.
Dnes vymeníme Kremnicu za zlato, zajtra iné mesto za urán a pozajtra zistíme, že už nemáme čo vymeniť. Nemusíme mať predsa na Slovensku všetko a už vôbec našu ekonomiku neukráti pár zrniek zlata. Možno práve vďaka nemu, ukrytému v kremnických vrchoch, niečo získame. Ak v minulosti Kremnicu oživila ťažba zlata, zostáva mi len dúfať, že v súčasnosti ju ťažba zlata nepochová.
