Pri pohári červeného vína, s vlastným pesničkovým repertoárom a s dobrou náladou oslávil svoje sté narodeniny v obecnej reštaurácii Florián Mäsiar z Rybníka. Stále mobilný rodák z Novej Dediny sa narodil 10. marca 1907 ako druhé dieťa Michala Mäsiara a Kataríny, rodenej Valentíkovej. Po ukončení Ľudovej školy v Novej Dedine sa venoval poľnohospodárstvu. V roku 1930 sa oženil s Helenou, rodenou Uhnákovou. Neskôr odišiel za prácou na farmu až do Francúzska. Práve toto obdobie sa podpísalo pod jeho životný štýl. Ako prezradil 72-ročný Ján Bagola, Floriánov zať a súčasne aj opatrovateľ, vo Francúzsku prišiel Florián na blahodárne účinky červeného vína a po návrate do Rybníka, kde so svojou manželkou žil, vyklčoval svoj vinohrad a vybudoval si nový – výlučne s tmavým hroznom. „Za celý svoj život vypil tisícky litrov červeného vína a aj dnes vypije denne aspoň jeden liter,“ prezrádza zaťko Ján. V súčasnosti už obaja gazdujú sami. Floriánova manželka zomrela v roku 1999. „Ich jediná dcéra, moja manželka Mária, je na pravde božej už dva roky a dva mesiace. Zomrela vo veku 69 rokov a vlastné deti sme nemali,“ hovorí so smútkom v hlase Ján. V upratanom domčeku, ktorý Ján ako stavbár postavil ešte v deväťdesiatych rokoch, je cítiť ženskú ruku. Je ňou suseda, Alenka Šurdová, dobrá duša. „Keď zomrela pani Mária, prišiel ma sused poprosiť, aby som sa sem-tam prišla pozrieť na uja Floriána. Boli v takom duševnom rozpoložení, že som im musela pomôcť,“ hovorí susedka Alenka, ktorá okrem starostlivosti o dvoch starčekov pracuje v miestnej materskej škole a stará sa aj o svoju starú mať. Hoci je Ján Bagola opatrovateľom storočného svokra Floriána a stále dokáže nakúpiť či navariť jednoduché jedlá, pomoc susedky Alenky neskutočne víta. „Navarí a napečie nám, obriadi starkého a neraz aj uprace. Svokor ju poslúcha na slovo. Keď sa objaví vo dverách, okamžite ožije,“ šibalsky prezrádza Ján Bagola. Pán Florián to o chvíľu aj potvrdí, keď sa rozbehne ako mládenec v ústrety Alenke, len aby ho vystrojila na fotenie do novín. Dovtedy zauzlený jazyk naberá na obrátkach, a o chvíľu starký predvedie nielen zvučný spev z plných pľúc, ale aj niekoľko viet vo francúzskom jazyku s prekladom. Spomenie, že kuchynskou rečou sa dohovorí v piatich jazykoch a pamäťou na dlhé texty pesničiek bez akýchkoľvek zakopnutí vyráža dych susedom hocikedy. Na svoju dlhovekosť pozná jediný liek: „Je to moje červené vínko, ktoré mi Alenka každý deň namieša s vodou. Pozrite sa, aký som ja chlapík. Dožil som sa stovky!“
Hoci má Florián Mäsiar problémy so sluchom a prakticky už vôbec nevidí, veľmi túžil dožiť sa tohto výnimočného jubilea. Neobvyklé je i to, že storočný Florián dodnes nepotrebuje brať nijaké lieky. „Deň môjho svokra vyzerá takto: jedlo, ležanie, spánok. A rád sa porozpráva, zaspieva. Keď je vonku teplejšie, aj dvadsaťkrát prejde priedomie krížom-krážom,“ hovorí zaťko. Z jedál má najradšej polievky, pudingy, rohlíky a koláčiky s kávou. Tie si vychutná naozaj poriadne, pretože nech sa to už naozaj zdá akokoľvek neuveriteľné, dodnes nemá protézu, ale svoje vlastné zuby. „To vďaka červenému vínu,“ zduplikuje oslávenec Florián a venuje nám huncútsky úsmev. Starček, ktorý ešte pred desiatimi rokmi okopával vinič a napriek slepote nezanevrel na svoj bezfarebný svet, mal na sobotňajšej oslave 45 hostí a v spomienkach si sprítomnil aj svoju manželku a dcéru. Za jedinú tienistú stránku svojej dlhovekosti považuje Florián iba to, že prežil svojich najmilovanejších...
KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ
