Zariadenie začalo fungovať v roku 1997 ešte pod bývalým Okresným úradom v Žiari nad Hronom. O päť rokov neskôr prešlo pod Banskobystrický samosprávny kraj. Má právnu subjektivitu a je organizáciou so samostatným rozpočtom. „S peniazmi si hospodárime samostatne v zmysle účtovných pravidiel pod dohľadom VÚC, ktorý je aj zriaďovateľom celého zariadenia,“ informuje MY Soňa Lukyová, riaditeľka Útulku. Tento názov je podľa nej trochu nešťastný, keďže im často volajú ľudia s tým, že našli mačičku, alebo psíka.
„Ten, kto sa ocitne v zložitej životnej situácii a rozhodne sa svoje problémy riešiť s pomocou našich služieb, musí vyplniť a odovzdať žiadosť o ubytovanie. Jednou z podmienok je aj jeho evidencia na úrade práce a poberanie sociálnych dávok. Potom mu dám tlačivo, na ktorom donesie vyjadrenie ošetrujúceho lekára o zdravotnom stave. Robí sa to preto, aby boli chránení ostatní klienti,“ opisuje Lukyová podmienky, za akých môžu ľudí do Útulku prijať.
„Človek, ktorý sem príde, je povinný rešpektovať prevádzkový poriadok. Oboznámime ho s ním hneď na začiatku a svoj súhlas s jeho dodržiavaním potvrdí podpisom,“ hovorí o pravidlách zariadenia jeho riaditeľka. Podľa nariadenia VÚC sa od decembra minulého roka účtuje za jeden deň pobytu šestnásť korún. Stravu si všetci zaobstarávajú z vlastných zdrojov a keďže tam majú zariadenú kuchynku, môžu si sami variť. Útulok nezamestnáva upratovačku, takže udržiavanie poriadku a čistoty je tiež na nich. Izby, sociálne zariadenia, aj chodby si upratujú každé ráno. K dispozícii majú aj automatickú práčku, v ktorej si môžu oprať zariadením poskytnutú posteľnú bielizeň, ale aj osobné veci. Výmena obliečok nie je obmedzená na jedenkrát do mesiaca. Ak cítia potrebu vymeniť si ich každé dva týždne, je im vyhovené.
V Útulku funguje dvadsaťštyrihodinová služba, brána sa zamkýna a každý pohyb klienta je monitorovaný. Stáva sa, že niektorí chlapi prídu potúžení alkoholom, ale v takom prípade si musia hľadať nocľah niekde inde. Väčšina z nich vykonáva aktivačné verejnoprospešné práce pre mesto. Ráno odchádzajú a celé doobedie sú vonku. Po ich odchode izby zamkýnajú, aby náhodou niekomu niečo nezmizlo. „Keďže toto nie je nocľaháreň, klienti sa tu môžu zdržiavať aj počas dňa. V takom prípade trávia svoj čas do sedemnástej hodiny v spoločenskej miestnosti, alebo kuchynke. Keď niekto ochorie a donesie potvrdenie od lekára, môže zostať ležať v izbe,“ upresňuje Lukyová zaužívané zvyky v Útulku. Ako hovorí, so všetkými vychádza dobre a snaží sa byť ústretová. „Pravdou je, že im poskytujem aj poradenstvo ohľadom úradných vecí, lebo nie sú schopní samostatne sa rozhodovať. Už si na to tak zvykli, že za mnou chodia s každým listom a problémom. Ja sa im, samozrejme, v rámci svojich možností a schopností snažím pomôcť,“ dodáva a s úsmevom podotkne, že niekedy na nich musí aj nakričať. „Máme veľmi dobrú spoluprácu s mestským úradom. Vážim si, že keď mali záver roka, doviezli nám zostávajúcu kapustnicu. Páčilo sa to aj obyvateľom nášho zariadenia,“ hovorí o ústretovosti mestského úradu. „Voľakedy mali ľudia predstavu, že tu bývajú alkoholici, ktorí si za to, ako skončili, môžu sami. Ale aj to sú predsa ľudia a treba im podať pomocnú ruku. Bohužiaľ, takúto situáciu priniesla doba,“ uzatvára riaditeľka. Treba si uvedomiť, že ľudia, ktorí vyhľadali pomoc v Útulku, chcú so sebou ešte niečo robiť a prispôsobiť sa spoločnosti. V súčasnosti býva v zariadení štrnásť klientov, pričom celková kapacita je dvadsaťjeden lôžok.
