Jar je predo dvermi a s ňou Veľká noc. Preto sa dnes v školskom klube, či v družine začneme na ten čas pripravovať. Môžeme namietať, či to nie je neskoro. Nie je, veď treba všeličo pripraviť. Narezať vetvičky, aby v teple napučali a rozkvitli, do vhodnej nádoby zasiať jačmeň alebo trávu, sústrediť materiál a pomôcky a potom postupne realizovať nápady, ktoré nám pomôžu vytvoriť krásnu jarnú atmosféru. Predovšetkým potrebujeme výduvky vajíčok, z ktorých urobíme kraslice. Techník je veľa. Môžeme ich vyfarbiť fixami alebo anilínkami a potom natierať bezfarebným lakom. Z bielych výduvkov urobíme mramorové kraslice aj tak, že ich obvinieme pásikmi krepového papiera sýtych farieb a obalíme mokrými handričkami, ktoré podľa potreby ešte navlhčíme a jemne v rukách pritlačíme. Po chvíli vajíčko rozbalíme a necháme uschnúť. Môžeme naň napísať aj veršíky ako napríklad:
To vajíčko korysované,
kvietočkami cifrované,
tomu ho aj darujem,
koho verne milujem.
Rôzne piesne, veršovanky, zvyky, obrady patrili ku koloritu každej dediny. Dnes sa žiaľ, z nášho života vytrácajú. Aby sa z nás nestali ľudia bez minulosti, rozprávajme sa pri práci s deťmi aj o tom dávno minulom. Starí Slovania vítali príchod jari najrôznejšími obradmi. Tie mali predovšetkým zabezpečiť dobrú úrodu, zdravie ľudí a domácich zvierat, očistu človeka, obydlia i celého chotára, najmä však očistu obce od zlých síl. Dosahovali to rôznymi prostriedkami. Okrem zelených prútov to boli vajíčka, ktoré symbolizovali plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života, oheň s vodou ako magicko-očistné prostriedky. Niektoré druhy jedál, napr. prívarky z mladej zeleniny, zvyčajne žihľavy, šťavela, špenátu, mali upevniť zdravie a silu. Obilninové pokrmy mali mať pozitívny vplyv na úrodu, bravčové mäso zasa prinášalo bohatstvo. Spomínané obrady sa začínali Kvetnou nedeľou, keď kvitnúce vŕbové prúty kňaž posvätil modlitbami a svätenou vodou. Dievčence chodili po dedine k známym s vŕbou, ozdobenou z krepového papiera a spievali pieseň:
Kvetná nedeľa,
kde si kľúče podela
dala som dala Svätému Jánu,
aby odomkol zelenú bránu,
brána zelená
zvyše kolená,
zelená je vŕba, vŕba zavijána...
Na zelený štvrtok sa umývalo v potoku, vždy pred východom slnka. Gazdiné museli navyše v tom čase vyzametať, vyčistiť celý dom a vyumývať všetok v domácnosti používaný riad. Najznámejším úkonom na Veľký piatok bolo stieranie rosy. Žena zobrala trakovú plachtu, rozprestrela ju na lúku a ťahala hovoriac: „Beriem úžitok, ale nie všetok“. Čím viac rosy do plachty nazbierala , tým lepšie jej kravy dojili. V ten deň pamätali aj na iné domáce zvieratá – značkovali ovce , zaniesli do mraveniska hrudu soli, aby sa ovce držali v kŕdli, kozám dávali po vajíčku, aby mali veľa mlieka. Na Veľký piatok sa nič nesadilo, pretože v ten deň sa nesmie zem hýbať. Jedli sa skromné pôstne jedlá, ale už sa začali pripravovať pokrmy na nedeľu a pondelok. Vo veľkonočných obradoch mal významnú funkciu oheň. Novým ohňom zapálili večnú lampu a veľkonočnú sviecu, zvanú paškál. Lampy naplnili novým olejom a zvyšky starého spálili pri kostole. Ľudovo sa tento obrad u nás nazýva pálenie Judáša. Uhlíkom z nového ohňa pripisovali ľudia magicko-ochrannú silu. S takýmto uhlíkom na lopatke napríklad trikrát obehli dom, aby bol chránený povodňou alebo vyhasnuté uhlíky dávali pod povalu, aby chránili dom pred požiarom. Na Veľkonočnú nedeľu v niektorých oblastiach Slovenska dospievajúcim dievčatám po prvýkrát založili partu, ktorú nosili každú nedeľu, až pokiaľ sa nevydali. V mnohých oblastiach bolo zaužívané svätenie jedál v kostole. Všeobecne platilo, že sa jedlá, pripravované niekoľko dní, jedli až v nedeľu na obed. Stôl bol prikrytý bielym obrusom, na ňom bol chlieb, ktorý sa nesmel v ten deň odkladať. Prvým chodom bolo varené vajíčko, ktoré gazda rozdelil medzi všetkých prítomných. Malo ochrannú moc pred zlými silami. Potom to boli jedlá z bravčoviny – šunka, klobásy, huspenina. Masť z uvarenej šunky sa odkladala ako liek. V niektorých oblastiach jedli jahňacinu alebo hydinu z údeného mäsa, vajec a žemlí, upečenú pečku z podobnej masy, v plechovej alebo hlinenej forme upečeného baránka. Všetci sa mali dobre najesť, čím symbolicky vyjadrili túžbu, aby boli sýti po celý rok. Hovorí o tom riekanka:
Na Velikú noc
najeme sa moc,
veď keď príde ducha,
bude do pol brucha.
Po obede si mládenci chystali z vŕbového prútia šibáky, korbáče kocary a dievčatá kraslice. Čo dolina, to iná technika zdobenia kraslíc.
Veľkonočný pondelok je známy kúpačkami a šibačkami. Mládenci chodili po domoch, oblievali dievky vedrami čerstvej vody a šibali korbáčmi, aby boli zdravé a nedostali prašivinu. Domáci všetkých pohostili a obdarovali vajíčkami. Malí chlapci, ktorí navyše odriekali aj najrozličnejšie veršovanky, dostali aj drobný peniaz.
Šibi, ribi, mastné ryby,
dávaj vajcia, vymieňaj sa.
Až mi nedáš dve vajíčka,
daj mi aspoň makovníčka.
Ešte k tomu groš,
aby bolo dosť.
Večer bývala zvyčajne prvá veľkonočná zábava, na ktorú sa mladí veľmi tešili. Hoci už dávno nedodržiavame spomínané zvyky, privítajme jar. V školskom klube detí sme Veľkú noc privítali vlastnými výtvormi, ako je papierový veľkonočný baránok ozdobený červenou mašličkou, reťaze z papiera a korálok, vystrihnuté kuriatka nalepené na špagát a rôzne druhy kraslíc.
Autor: BLAŽENA MIHÁLIKOVÁ
