O zrak prišiel, keď bol študentom strojárskej priemyslovky. Aktívne boxoval, čo zrejme zapríčinilo, že postupne prestával vidieť. Početné údery do hlavy urobili svoje. Lekári mu dali na výber – buď sa dá operovať, alebo úplne oslepne. Na ich odporučenie podstúpil operáciu v českom Olomouci. Napriek tomu v priebehu desiatich dní po zákroku o svoj zrak prišiel. Odvtedy žije v úplnej tme. Najskôr ho všetci utešovali, že ďalšia operácia to určite zmení. V nemocnici bol hospitalizovaný skoro jeden celý rok, ale nebolo to nič platné. Po prepustení sa musel s ťažkou situáciou zmieriť, no ako sám hovorí, je silná povaha a nič ho len tak nepoloží. „Začiatky boli ťažké. Mal som problém hlavne s orientáciou v cudzom prostredí, ale vždy sa našli ľudia, ktorí mi pomohli,“ hovorí Ivan. Začal navštevovať strednú zdravotnú školu v Levoči, odbor masérstvo a túto profesiu úspešne vykonáva dodnes. „Je to náročná práca, pretože okrem rúk, musím do nej zapájať aj hlavu. Ľudia za mnou chodia s rôznymi problémami, nemasírujem len tak - relaxačne. Robím akupresúru, reflexné masáže a naprávam chrbtice,“ vysvetľuje, čo všetko obnáša jeho práca. Jedna masáž trvá asi dvadsať minút. Ak má však niekto záujem o procedúru na celom tele - od chrbtice až po chodidlá, venuje mu celú hodinu. Klientov má tak akurát a ako hovorí, na vyžitie to stačí. Podľa neho však väčšina ľudí radšej míňa svoje peniaze na pivo, akoby si dopriali masáž. „Jeden pán mal problémy s krčnou chrbticou a vôbec nemohol otáčať hlavou. Vyhľadal ma s veľkými bolesťami. Keď sa mu uľavilo, povedal, že keby vedel, aké je to jednoduché, ani by za mnou neprišiel. Vraj by sa napravil sám. To ma dosť zamrzelo, pretože moja práca je naozaj náročná,“ spomína si Ivan na nevďačného klienta.
O domácnosť sa mu stará mama. Vo svojom dome sa orientuje bez problémov, na prostredie si už zvykol. Z čias, keď ešte videl, si pamätá všetko. Farby, tvary, výzor svojej mamy, aj seba ako chlapca. Dokonca sa mu farebne sníva. Jeho predstavivosť je veľká, pretože ako hovorí, má šachovú pamäť. Dlhé roky sa šachu venoval, hrával ho aj súťažne. „Dá sa povedať, že som dosť pokrokový typ a neuzatváram sa pred svetom. V lete si chodím zaplávať na jazerá, strach nemám. Veď som plával už aj v mori počas dovolenky v bývalej Juhoslávii. Horšie bolo, keď mi zrazu nebolo jasné, či sa blížim k brehu, alebo sa vzďalujem. Zvuk mora sa šíril zo všetkých strán, ale kamarát ma nakoniec usmernil,“ smeje sa na adrenalínovom zážitku. Má aj počítač s programom prispôsobeným svojmu hendikepu. Celá súprava ho stála stodvadsaťtisíc korún, ale nejakou sumou mu prispela aj sociálna poisťovňa. Vo voľnom čase veľmi rád číta. V Levoči, kam chodil do školy, bola obrovská knižnica pre nevidiacich. Mali tam veľký výber titulov v Breilovom písme a okrem toho aj zvukové knihy. „Slepecké písmo som sa učil sám, čo bola zrejme chyba. Išiel som na to zlým štýlom. Mám Pichtov písací stroj, na ktorom som pravou rukou písal a ľavou čítal. Teraz s pravou neprečítam absolútne nič. Jednoducho to dokážem len s ľavou. Ostatní nevidiaci čítajú s obidvomi rukami. Pravou si text predčítavajú a ľavou doťahujú. Ale oni majú oproti mne výhodu v tom, že sa to učili od útleho detstva. Ja som navštevoval klasickú základnú školu,“ opisuje komplikované spoznávanie písma.
Kolegyne v bývalom zamestnaní ho raz nahovorili, aby navštívil očných špecialistov z Ruska, ktorí sa náhodou zdržiavali v Žiari. Povedali mu, že šancu na vrátenie zraku už nemá žiadnu, lebo má odumreté nervy. „Som s tým zmierený, život ide ďalej,“ nerobí si už ťažkú hlavu zo svojho hendikepu Ivan.
