Možno sa vám bude zdať titulok článku prehnaný, ale v okolí Žiarskej kotliny sa skutočne začala písať história slovenského sklenárstva. Spomeňme len pravdepodobne najstaršiu skláreň na Slovensku. Dokument z roku 1550 hovorí o majiteľovi sklárne v Sklených Tepliciach, ktorý ponúkajúc svoj majetok na predaj, píše: ,,Na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu.” Z tohto zápisu sa dá usudzovať, že skláreň tu bola už okolo roku 1330 a jej existencia musela byť podmienená potrebami bohatých miest. O zániku sklárne ani o jej činnosti sa veľa nevie, ale spomínajú ju niektorí cestovatelia.
O existencii inej sklárne v našom regióne je však aj písomný záznam. Podľa listiny Turčianskeho konventu z júla 1360 ju založil Peter Glaser v obci Sklené pri Kremnici. Podľa zakladateľa sklárne sa aj obec volala Glaserhan. Založenie tretej sklárne na Slovensku súvisí podľa historika Alexandra Zrebeného s intenzifikáciou banskej činnosti. Štiavnická banská komora v súvislosti so vzrastom baníckej činnosti potrebovala zvýšené množstvá chemického skla, a tak banský erár podpísal 4. júna 1630 zmluvou so sliezkym sklárskym majstrom Michalom Ulubom o vybudovaní sklárne pri Novej Bani v lokalite, ktorá sa dnes volá Stará Huta. Táto oblasť bola veľmi bohatá na lesy, čo bolo podmienkou pre sklársku výrobu. Skláreň bola veľmi úspešná, kvalita jej skla bola najlepšia v širokom okolí. Tabuľové sklo z tejto sklárne sa predávalo v Budapešti, Viedni a Sedmohradsku. Lesov však postupne ubúdalo, pri Žarnovici bola navyše vybudovaná strieborná huta, ktorá rovnako spotrebovávala drevo, a tak Banská komora v roku 1760 rozhodla, že skláreň zruší. Presťahovala ju do Sihly pri Brezne, do oblasti bohatej na lesy. Tu sa potom začala slávna história malohontských sklární.
Už v roku 1793 zaznamenávame prvé písomné zmienky o sklárni v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Skláreň bola majetkom banskobystrického biskupstva - panstvo Svätý Kríž nad Hronom. Vyrábala tabuľové a úžitkové duté sklo. Pracovalo tu a žilo 63 dospelých a 19 mladistvých osôb. V roku 1822 táto skláreň zhorela a nová bola vybudovaná v doline. Spomenuté sklárne si vyrábali všetky suroviny potrebné na produkciu. Ťažili a drvili kremeň, z popola vyrábali tavidlo a salajku. O sklárňach vypovedá bohatý sumár informácií. Rovnako aj o tom, kto si skláreň od biskupstva prenajímal, kto v nej akú prácu vykonával a aký bol sortiment výrobkov. Zaujímavé je, že od roku 1830 sa árendátorom sklárne stala žena Terézia Seidlová. V Kľakovskej doline žila aj so svojou rodinou. Jeden z neskorších árendátorov Jakub Singler žil vo Svätom Kríži nad Hronom. Odborníci na výrobu a spracovanie skla boli väčšinou putujúci odborníci, ale pracovalo tu aj mnoho zamestnancov z okolitých dedín. Skláreň vyrábala aj brúsené sklo. Zanikla pred rokom 1886. V tomto roku bol vo verejnej dražbe celý jej inventár rozpredaný. Je to jedna z mála sklární, o ktorej existujú historické dokumenty v slovenskom jazyku.
V roku 1872 vznikla skláreň na výrobu dutého skla v Rudne nad Hronom. Vyrábali sa tu všetky druhy dutého skla. Teda sklo krištáľové, brúsené, lepené, krčmárske sklo, lampy, rôzne druhy úžitkového skla, ale aj rôzne ťažidlá a lekárske sklo. Skláreň mala skutočne veľmi široký sortiment. Zaujímavosťou je, že mala vybudovanú aj malú vodnú elektráreň, hlavne na osvetlenie výrobných priestorov a bytu majiteľa. Skláreň pracovala do roku 1922, keď zanikla, možno ako následok úmrtia majiteľa, 42-ročného Vincenta Ružičku.
Môžeme spomenúť aj sklárne, ktoré vznikli v širšom okolí, ako skláreň v Čaradiciach (1805), Obyckej Hute (1711), Kľačanoch (1903). Tieto nenadobudli väčší význam a chýba aj ich podrobnejší historický výskum.
Sklárska výroba však v našom regióne nezanikla. Ján Gopfert získal dedičský podiel od majiteľky sklárne v Rudne nad Hronom, vdovy Ružičkovej, a rozhodol sa tieto financie investovať do vybudovania novej sklárne v Novej Bani. V roku 1907 začal s výstavbou a už 20. mája 1908 skláreň pracovala. Vyrábala úžitkové sklo, brúsené, lisované, obalové a lekárnické sklo. Na začiatku tu pracovalo 57 sklárskych majstrov, fúkačov a brusičov. Išlo o ručnú a namáhavú prácu. Skláreň prechádzala ťažkými obdobiami svetových vojen a hospodárskych kríz, ktoré ju na kratšie obdobia vyraďovali z prevádzky. Okolo roku 1920 zamestnávala 157 robotníkov. V tomto období vybudovali aj 10 bytov pre robotníkov sklárne. V roku 1978 bola skláreň znárodnená a roku 1950 sa začalo spracovávanie čadiča z miestnych zdrojov. Túto výrobu zvládli novobanskí sklári do roku 1951 a už o rok začali vyrábať produkty z taveného čadiča a roku 1954 výrobky z čadičového vlákna. Transformáciou výroby novobanskej sklárne sa skončila typická sklárska výroba v našom regióne. Jej priamym pokračovaním je Izomat v Novej Bani.
Nech hodnotíme vývoj slovenského sklárstva z akéhokoľvek hľadiska, je jasné, že jeho začiatky možno vystopovať v našom regióne, kde pretrvávalo 620rokov.
