„Ako sme sa zoznámili?“ zopakoval s úsmevom 89-ročný Vendelín Baláž, keď sme ho navštívili v rodinnom domčeku v Nevoľnom. Rodičia manželky Rózky boli v tej dobe starší ľudia a mnoho záležitostí súvisiacich s chodom domácnosti si už sami nedokázali zariadiť. „A keďže som bol všestranne nadaný mládenec a vedel som porobiť všetko okolo domu, zašiel som sem - tam pomôcť,” hovorí bez falošnej skromnosti ujo Baláž. Nakoniec sa s Rózkou zahľadeli do očí, a ako obidvaja potvrdzujú, bola to láska na prvý pohľad. Rózka sa Vendelínovi zapáčila, veď bola mladé, usilovné dievča, a tak sa rozhodli vziať. „Ale to by som veru nikdy neverila, že takto spokojne prežijeme spolu šesťdesiat rokov,“ krúti hlavou ešte stále vitálna Rózka. V čase svadby mal ženích 29 a nevesta 24 rokov. Ujo Baláž priznáva, že do manželstva vstúpil ako skúsený muž. „Bol som predsa svetaznalý, ako vojak som prešiel celé Slovensko. A ako to býva, raz sa mi núkala jedna a potom zas druhá. Ale ja som vždy myslel iba na Rózku,“ povedal a pozrel sa do tváre svojej manželky. Tá hanblivo sklonila hlavu a potichu dodala, že im to bolo jednoducho súdené. Spoločne vychovali šesť zdravých a úspešných detí. Keď vyrástli, „roztrúsili sa“ po okolí. Žijú v Kremnici, Kopernici, v Dolnej Vsi a v Žiari. V Nevoľnom ostal len jeden zo synov. Starí rodičia sa tešia z pätnástich vnúčat a jedenástich pravnúčat. „Vidíte, už máme aj motorkárov v rodine,“ ukazuje nám Rózka zablatené čizmy pod stolom a srdečne sa pritom smeje.
Život nikdy nebol jednoduchý. Manželia nepatrili k bohatým obyvateľom obce, no vždy si dokázali poradiť. Dom a všetko v ňom prešlo rukami jeho majiteľov. „Museli sme si to porobiť sami, ale v tých časoch to nebolo až tak nezvyčajné,“ pokračuje v rozprávaní ujo Baláž. Rózka ho pozorne počúva a súhlasne prikyvuje hlavou. Keď sa Vendelín odmlčí, dodáva: „Veď preto sa mi páčil, že bol taký šikovný.“ Pri otázke, ako za ich mladosti vyzerali rituály nahovárania, odpovedá Rózka s jemným rumencom v tvári. „Vtedy sa tomu hovorilo vohľady. Dievke spávali po komorách a keď prišli mládenci zaklopať, ktorá chcela, otvorila. Raz prišiel aj môj starký, tak som mu teda otvorila aj ja,“ smeje sa. Narozdiel od iných mladých v dedine, to nerobili tajne. Celá obec vedela, že patria k seba. „Nemuseli sme byť spolu len v noci, stretávali sme sa aj počas dňa,“ zatváril sa šibalsky ujo Baláž.
Keďže spolu strávili šesťdesiat rokov, trúfajú si poradiť dnešným mladým párom. Najdôležitejšie je, aby si obidvaja partneri uvedomili, že sa rozhodli pre spoločný život. Ak by mal mať nejaký zmysel, muž a žena by sa mali navzájom rešpektovať. „Nikdy som svojej manželke nič nevyčítal, bola vždy starostlivá a hlavne nebola klebetná, ako niektoré dievky,“ vymenúva kvality svojej životnej družky ujo Vendelín. Keď prišli nezhody, snažili sa ich čo najrýchlejšie zažehnať. Nikdy neodsúvali problémy na neskôr, riešili ich dlhými rozhovormi. „Tichú domácnosť sme vždy pochovali zahorúca,“ vysvetľujú manželia. Rózka za najpodstatnejšiu vlastnosť mladých ľudí, ktorí sa rozhodnú pre spoločnú budúcnosť, považuje trpezlivosť. Problémom dnešnej doby je podľa nej fakt, že medzi ľuďmi je málo lásky. „Aj my sme všeličo preskákali, nie je pravda, že dnes je horšie, ako bolo voľakedy. Len ľudia sa k sebe inak správali,“ povzdychla si. Vendelín však po chvíli začne rozprávať o manželstvách z rozumu, ktoré ani za ich mladosti neboli ničím nezvyčajným. „Mnohí sa brali kvôli majetkom. Veľakrát ich k svadbe donútili rodičia. A potom to manželstvo nedopadlo dobre,“ upresňuje. „To boli „krivé“ manželstvá,“ zapája sa do rozhovoru Rózka. Ako obaja potvrdzujú, mali šťastie. Rodičia ich vzťahu nekládli žiadne prekážky. Ich svadba sa konala v susednej obci Ihráč. V ten istý deň sa bral ešte jeden pár. „Ale ona už zomrela,“ konštatuje. Obrad sa niesol v duchu tradícií. Po ňom nevesta prišla do ženíchovho domu, kde ju privítala svokra. Na stôl sa položil „mrváň“ a všetky deti sa doňho pustili. „Vtedy ľudia nemali oči, ale jamy. Všetci sa chceli najesť z jedného koláča,“ smeje sa pri spomienke Rózka. A ujo Vendelín hneď dodáva, že teraz majú plnú chladničku, ale už im ani tak nechutí.
To, ako budú žiť po svadbe, bolo len na ich osobnom rozhodnutí.
Obaja tvrdo pracovali, Rózka dokonca chodievala „na roboty“ do Nemecka a Rakúska. Keď boli odlúčení, písali si. „Starký mi počas vojenčiny posielal listy. Nemohol tam napísať všetko, lebo im kontrolovali poštu. Ale to, že ma má rád, mohol. Tak som sa z toho doma tešila,“ spomína na vzdialenú minulosť Rózka. Počas ich šesťdesiatročného manželstva sa vedeli navzájom podporiť a o všetkom sa porozprávať. Dodnes sú vďační, že ich nepostihla žiadna tragédia. Celé dni síce pracovali, no po večeroch si našli čas na spievanie i na zábavy.
Oslavy svojej diamantovej svadby, bohužiaľ, strávili ako pacienti. Tri týždne ich trápilo chrípkové ochorenie, ktoré je v prípade starších ľudí často spojené s komplikáciami. „Potrápili sme sa. Už som si myslel, že umriem, ale nakoniec sme sa z toho aj so starkou dostali,“ opisuje peripetie minulých týždňov ujo Baláž. Nakoniec svoje okrúhle výročie predsa len oslávili v kruhu rodiny. V obecnej kronike bude ich jubileum pripomínať pamätná stránka.
My si na diamantových manželov spomenieme v súvislosti s vetou pani Rózky: „Hlavne, aby tá láska bola medzi ľuďmi.“
