Občas sa s nami osud poriadne zahrá. A to bez toho, aby nám najskôr vysvetlil pravidlá. Miloslav Maruniak, starý otec Lacka Barzóa, vie o tom svoje. Tak ako aj jeho dcéra Janka, Lackova mama a celá blízka rodina. Minuloročné leto pätnásťročnému Lackovi neprialo, ale v čase, keď potrebuje pomoc, mobilizuje rodina všetky svoje sily a skryté duševné rezervy...
„Celý život som pracoval na montážach. Montoval som telefónne ústredne. Precestoval som celé Čechy a Slovensko a z ciest som si doniesol veľké množstvo pohľadníc,“ začal rozprávať šesťdesiatštyriročný Miloslav vo svojej domácej pracovni nad šanónmi rozpracovaného projektu. Myšlienka, ako s bohatou zbierkou naloží, prišla vo chvíli, keď sa stala vnukovi nehoda, ktorá ho pripútala na lôžko. K aktivite ho podnietil aj kladný postoj celej rodiny, a tak budúcu publikáciu o štyroch mestách a osemdesiatich piatich obciach levického okresu už píše vari rok. Dôvod, prečo práve levický okres, keď je Miloslav rodák z Vysokej pri Banskej Štiavnici, je jednoduchý. „Sem som sa priženil a tu som si to zamiloval,“ vyvráti všetky dohady. Hoci materiály na spracovanie začal vyhľadávať v obciach a knižniciach už pred dvoma rokmi, myslel si, že zostane iba pri súkromnej zbierke: „V tom čase som absolvoval onkologickú operáciu a v rámci rehabilitácie som sadol na bicykel a obchádzal som jednotlivé mestá, obce. Odpedáloval som až do Pohronského Ruskova. Niekde ma z úradov aj vypoklonkovali, keď som im povedal, o čo mám záujem, a niekde mi poskytli aj unikátne záznamy,“ pousmeje sa pán Miloslav a ako dôkaz ukazuje hotové materiály s pohľadnicami. Pri nich sú husto naklepané riadky s polohou a rozlohou každej obce, jej históriou, zaujímavosťami, kontaktom na obecné úrady. Nechýba ani zdroj, odkiaľ čerpal informácie.
Pred rokom prišiel ďalší impulz. Bol by dal všetko za to, aby chcel vydať knihu z iného dôvodu. „Ale stalo sa. A keď neviem pomôcť inak, pomôžem ako viem. Už mám všetky obce a mestá spísané, chýba mi len niekoľko pohľadníc,“ hovorí ujo Maruniak. Verí, že keď knihu dokončí a vydá, nájdu sa záujemcovia o encyklopedickú publikáciu nášho okresu. Čo urobí s peniazmi za knihu, ktorú chce zo strojom písaných stránok vložiť do konečnej počítačovej úpravy pred tlačou ešte do veľkonočných sviatkov, vie celkom presne: „Darujem ich Lackovi
na náročnú liečbu a pomôcky.“
Pani Anna, jeho manželka, ho v diele maximálne podporuje. Je rada, že jej manžel môže a vládze napriek náročnej onkologickej liečbe pracovať v strážnej službe jedného podniku, v lete obrábať štvorárovú záhradku a vo voľných chvíľach pracne zostavovať budúcu publikáciu. „Neopustil sa ani v chorobe. Práve naopak. Práca ho vždy držala pri živote. A ak bude mať jeho snaha hneď dvojaký význam, nebolo to zbytočné,“ skromne poznamená. O vydanie encyklopedickej knihy Miloslava Maruniaka sa má postarať ich mladší syn, žijúci v Prahe. Podľa manželov o ňu prejavili záujem v niekoľkých obciach a sami by ju odporučili ako prezentačný darček mestských a obecných úradov návštevníkom z iných okresov, krajov a krajín. Aby zas Lacko mohol chodievať k nim a vnášať svetlo do ich života. Tak ako to robil po všetky roky pred osudným letom. „Nevieme, či nám to vyjde, ale vieme, že toho Lacko potrebuje ešte veľmi, veľmi veľa,“ zhodnú sa spoločne. A Lacko zatiaľ trpezlivo čaká, čo dokáže odhodlanie a vnímavé duše v kombinácii s vedecko-technickým pokrokom...
Katarína Kopcsányiová
