Aladár Kramlička nepoznal nič len prácu. Vlastná rodina si ho pamätala už len z fotografie, ktorú preventívne vycapil na stenu. Potreboval zabezpečiť rodinu, a tak bol ochotný pracovať dlho do noci a keby sa pravidelne nehlásili jeho biologické potreby spánku, odpracoval by jednu-jedinú šichtu v mesiaci: od prvého do tridsiateho prvého. Sám šéf ani nevedel, čo za poklad sa nachádza na jeho pracovisku. Obetavo potiahol prácu za chorých kolegov, kým Aladár bol zdravý ako repa a dovolenku naposledy čerpal pred piatimi rokmi. Za minimálnu mzdu podával heroické výkony. Kto vie, ako by to bolo pokračovalo, možno by ho bol z toho stereotypu raz trafil šľak a možno by bol i naďalej pracoval zabudnutý v rohu kancelárie.
Jedného dňa však zavítal na Kramličkovo pracovisko distingvovaný pán v kravate a hľadal, koho iného ako nášho Aladára. Predstavil sa ako pracovník plynární. Vtedy sa Alinovi roztriasli kolená, na čelo mu vystúpili studené kropaje. Upokojil sa, až keď sa opäť pohrúžil do práce.
„Šéfe,“ povedal námestník svojmu riaditeľovi, „Kramlička mal dôležitú návštevu a neviem, či nejavia o neho záujem plynárne. Čo poviete, nemali by sme mu pre každý prípad zvýšiť plat? Takého pracovníka len tak ľahko nenájdeme…“
„Dobre, zariaďte to,“ súhlasil riaditeľ.
Po týždni, práve končil kvartál, dostal Kramlička opäť návštevu. Tentokrát z elektrární. To nemohlo ujsť jeho nadriadeným.
„Šéfe, už je to tu zas. Prišli lanáriť nášho skalného, myslím, že je našou povinnosťou zachrániť, čo sa dá. Ak o neho prídeme, náš plán je v háji. Jeho prácu nevie robiť nik iný, iba on.“
„Robte, čo uznáte za vhodné, opäť mu prilepšite, nesmie v žiadnom prípade ponuku lepšie plateného miesta akceptovať,“ dal príkaz riaditeľ. A tak sa Aladár dočkal opätovného zvýšenia platu.
Čo čert nechcel, ani nie o dva dni sa dovedal na Kramličku opäť akýsi pán v obleku, vraj z daňového úradu a dlho s ním potom o čomsi debatoval. Vyzeralo to, ako keby ho bol o niečom presviedčal, dohováral mu. Bolo to nanajvýš vážne, veď na daňové by sa kde-kto rád dostal… Aj tentokrát predstavenstvo usúdilo, že treba urýchlene konať.
Kramličkov plat sa už po tomto treťom zvýšení približoval riaditeľovmu, a tak si Alino mal za povinnosť prejaviť svojmu nadriadenému vďaku.
„Pán riaditeľ, neviem, čo by som robil, keby niet vašej dobrosrdečnosti. Zachránil ste ma v poslednej chvíli, hrozila mi totiž exekúcia kvôli nedoplatkom z plynární, elektrární a z daňového úradu…“
Autor: EMÍLIA MOLČÁNIOVÁ
