Konečne! Nemôžem tomu uveriť, že mám pokoj od tej bosorky. Júj, keby tak vedela, ako som ju nazval, tá by vybuchla ako odpálená nálož. To sa jej páčilo, keď som okolo nej stále: Áno, miláčik, pravdaže drahá, samozrejme, poklad… Dosť! Mám toho už plné zuby a preto som odišiel z domu. Vykračujem si po meste s rukami vo vreckách a z plných pľúc vdychujem nádherný pocit slobody. Dvadsať rokov mi pije krv, nuž nie div, že som chudokrvný. To je zle aj povedať, koľko som pri nej vydržal. Ktovie, aký je svetový rekord, veď za to by som si určite zaslúžil medailu. Už v deň svadby sme sa pochytili, keď som si ju bral. Chcel som byť aj ja na svadobnej fotografii, ale fotografista povedal, že sa traja do záberu nezmestíme a ona tam chcela mať silou-mocou aj svoju mamičku. A to bolo prvý aj posledný krát, čo som sa ozval. Pochopil som, že keď som raz povedal áno, už nikdy viac nebudem môcť povedať nie. Kde som len podel oči, keď som si ju bral! No mala síce o nejakých štyridsať kilogramov menej, ale odvtedy sa neustále rozširuje ako Európska únia. Teraz je ľahšie ju preskočiť, ako obísť. Príliš skoro som zistil, že som sa upísal samotnému diablovi. A odvtedy som mal vojnu ako remeň, rozdiel bol iba v tom, že na vojne vravia: Áno, pane a ja som nesmel inak, iba: Áno, miláčik...
Dnes tie pouličné lampy svietia akosi veselšie. Bože, koľko krásnych stvorení je na svete! Jedna krajšia ako druhá, keď som po meste chodieval s ňou, nesmel som sa ani otočiť, čo vravím, ani pozrieť na ženskú sukňu. Tie nádherné tváričky na zjedenie, hneď by som sa zahryzol. Tá moja chodievala síce do salónu krásy, ale vždy prišla, ako keby mali inventúru. Jej pokrčenú tvár už nedajú do poriadku ani asfaltéri s trojtonovým cestným valcom. Už ju počujem: Aladár, toto, Aladár hento. Môžeš si kričať, koľko chceš! Až mi je do smiechu, ako sa bude tváriť, keď nájde môj rozlúčkový list. Ale už budem neoblomný, žiadne slzy ma nezložia, žiadna bitka. Ako toť nedávno, tak ma tresla papučou po hlave, že som videl Saturn, Urán, Neptún a Pluto v konjunkcii, akú bolo možné vidieť naposledy pred tromi miliónmi rokov. Povedal som dosť a na tom trvám! Nech si teraz zúri aj s jej podarenou mamičkou, tiež jedna, ktorá doviedla do hrobu svoju polovičku. Bola pre mňa bohyňou, no príliš rýchlo som vytriezvel a stal som sa ateistom, a uveril som v peklo. Manželské. Ale teraz sa začala nová éra môjho života. Som opäť chlap. Tvrdý, neoblomný, žiadna bábovka, začínam opäť žiť... Chcem, aby to všetci počulíííí... hurááá... Aj zvony dnes zvonia na moju počesť! Ha, ha, ha...
„No čo sa rehlíš, ty starý somár? Nepočuješ, že zvoní budík? Vstávaj, už je šesť a treba ísť do obchodu. Kúp chlieb, mlieko, kávu a noviny. Kým sa natočím, priprav raňajky a po práci rovno domov, jasné? Musíš stihnúť niečo dobré navariť, vieš, že dnes sa sľúbila mamička. Ja som objednaná na pedikúre a potom zájdem ku krajčírke. Nečakaj ma pred ôsmou. Ohoľ sa a nie že na gauči zachrápeš, vieš, že to mamička neznáša.“
„Áno, drahá...“
Autor: EMÍLIA MOLČÁNIOVÁ