„V tom období sa likvidovalo všetko, čo sa nepáčilo vtedajšej moci. Chceli sa zbaviť náboženstva, aj cirkvi. Vedelo sa, že k niečomu takému dôjde. Už dlhšie to bolo v povetrí, aj sami saleziáni o tom vedeli a hovorili nám, že odtiaľto odídu,“ spomína Milan Zúbrik, ktorý bol jedným z chlapcov zúčastňujúcich sa na stretnutiach so saleziánmi. Boli špecializovaní na mládež, hlavne na chlapcov a snažili sa ich pritiahnuť do svojej pôsobnosti. V čase ich príchodu mal Zúbrik desať rokov a v osudnú noc, keď ich odvliekli, štrnásť. „Recitovali sme tam, spievali, hrávali sme divadlo, futbal a v zime na zamrznutom jazierku v parku aj hokej. Robili sa športové turnaje a súťažili sme o rôzne ceny. Boli tam vynikajúci ľudia, či už hudobníci, speváci, alebo spisovatelia. Jedným z nich bol aj básnik Gorazd Zvonický, čo bol, samozrejme, jeho pseudonym. Jeho vlastné meno bolo Andrej Šándor a za kňaza bol vysvätený práve vo Svätom Kríži,“ hovorí Zúbrik. Saleziáni miestnych chlapcov strhli tak, že vždy vo voľnom čase vyhľadávali ich spoločnosť. Dovtedy vraj nepoznali žiadnu kultúru a zrazu chodili spievať a hrávať divadlo aj do susedných obcí. „Oni nás vlastne vychovávali. Takýmto spôsobom sa snažili, aby sme sa zbytočne nenudili a nechodili niekam inde. Mali to fantasticky zabehnuté, dokázali veľké veci,“ nedá na nich dopustiť bývalý oratorián. Podľa neho nebezpečenstvo tej doby viselo vo vzduchu a všetci to cítili. Saleziáni hovorili o tom, že príde čas, keď ich odtiaľto vyženú a budú musieť odísť. „Ľudia ich mali veľmi radi a keď sa rozšírilo, že ten čas prichádza, začali večer chodiť po parku a strážili. Niekedy som mal pocit, že ich je ako na jarmoku. Podľa mňa to však bola taktika mocných, lebo vedeli, že obyvatelia sa môžu začať búriť. Trvalo to pár týždňov a keď sa nič nedialo, obyvateľstvo na svoje obchôdzky prestalo chodiť. A práve vtedy sa to stalo,“ opisuje situáciu tej doby. Príslušníci milície prišli na autách okolo jednej v noci, začali ich brať a všetkých poodvážali do Podolínca. Bola tam aj krásna knižnica, ktorú úplne zlikvidovali. „Všetky vzácne knihy povyhadzovali z okien do náklaďákov. Keď sme v to ráno išli do školy, na uliciach sme videli armádu s bajonetmi. Ženy a babky začali vykrikovať, padli aj nejaké nadávky. V ten deň sme sa ani neučili,“ oživuje svoje spomienky Zúbrik. Väčšina saleziánov bola vtedy odsúdená na niekoľkoročné väzenie a rehabilitovali ich až po dlhých rokoch. „Jeden z nich bol môj dobrý priateľ, charizmatický a múdry človek, Andrej Dermek. Odsúdili ho vtedy na štrnásťročné väzenie. Keď sa odtiaľ po toľkých rokoch vrátil, obdivoval som na ňom, že napriek ťažkej životnej skúsenosti na tento svet nezanevrel a nezatrpkol,“ uzatvára oratorián.
