Ešte v roku 1925 v Novej Bani pôsobili piati mlynári, no o päť rokov neskôr štatistika uvádza už len dvoch. Keď pred vyše päťdesiatimi rokmi do Novej Bane prichádza za mlynárčinou dnes už 85-ročný Emil Manda z Martina, v meste je v prevádzke už len jediný mlyn. Mladý Emil chcel byť automechanikom alebo opravárom strojov a k mlynárskemu remeslu sa dostal len preto, že do učenia s podobným zameraním sa mu nepodarilo dostať. Náhoda ho zaviedla do jedného mlyna v Martine. Keď uvidel zaujímavé stroje, ku ktorým vždy inklinoval a pozdávala sa mu aj atmosféra panujúca v mlyne, rozhodol sa pre toto povolanie. Po vyučení zložil učňovské skúšky v Mlynárskej spoločnosti so sídlom v Žiline. Tovarišskú vandrovku však nemohol absolvovať, lebo ho čakali dva roky základnej vojenskej služby. Pár mesiacov po nej dostal povolávací rozkaz, keďže práve vypukla druhá svetová vojna. Po oslobodení si našiel miesto v klasickom vodnom mlyne v Rybároch. Po šiestich rokoch si však musel hľadať prácu inde, keďže jeho dovtedajšie pracovisko bolo znárodnené. S tým zanikla aj možnosť vlastniť v mlyne rodinný byt. A tak ho čakala vandrovka za prácou takmer po celom Slovensku. „Známi mi poradili, aby som to skúsil v Novej Bani, kde je celkom súci mlyn. Keď som tu vystúpil z vlaku, hneď ma zaujala príroda, ktorá mesto obklopuje. A keďže som mal rád turistiku a lyžovanie, veru som sa potešil. Mlyn bol celkom zachovalý, išiel na elektriku, ale aj na vodný pohon, a tak ma zaujal. Hneď pri ňom sme si s manželkou zariadili skromné bývanie a po čase sme dostali byt priamo v mlyne. V šesťdesiatom roku sme začali stavať rodinný dom a po štyroch rokoch sme sa doňho mohli nasťahovať. Keď som mal voľný čas, využíval som ho na turistiku a v zime na lyžovanie. A tak mi Nová Baňa prirástla k srdcu a nebol by som ju už vymenil za žiadne iné mesto. Po vzniku družstiev mletie začalo upadať, mnohé mlyny, ktorých bolo na strednom Slovensku vyše sto, sa zrušili. Novobanský mlyn mal to šťastie, že bol v zozname vojenských rezerv, pretože bol stavaný na vodný a aj elektrický pohon. Keď nebolo roboty, zaskakoval som v žarnovickom a aj v beňadickom mlyne. Ale stalo sa, že aj novobanská prevádzka stála asi dva roky. Mlyn od vojska odkúpil krajský výkupný podnik a prerobil ho na výrobňu kŕmnych zmesí. Robili sme na dve zmeny a denne sme vyrobili asi tristo metrákov zmesí. Po nežnej revolúcii, v rámci reštitúcií, dostal majiteľ mlyn nazad, výroba kŕmnych zmesí pokračovala a ja som tu pracoval dlhší čas aj ako dôchodca,“ spomína si na svoje mlynárske roky Emil Manda. Keďže sa ako mlynársky majster musel dobre vyznať vo viacerých remeslách, kadečomu sa za dlhé roky mlynárčenia podučil. Najviac rôznych súčiastok a náhradných dielov sa vyrábalo z dreva, a tak sa z neho stal zručný stolár. Vo svojej dielničke zhotovoval ešte donedávna mnoho výrobkov pre známych a rodinu. Od okrasných drevených studní, cez bytové doplnky, až po pekné vtáčie búdky a oberáky na jablká a hrušky. Počas svojho naozaj plodného života holdoval viacerým záľubám. V mladosti to boli motorky, v Novej Bani zase autá. Najväčšiu záľubu našiel v upravovaní starých horských studničiek a prameňov v okolí Novej Bane. Bolo ich do dvadsať a poslúžia ešte aj ďalším generáciám. Snáď najvyššie musel materiál vynášať na Struhárov válov na úpätí Hája, kde sa nachádza asi najchladnejší, no aj najčistejší výdatný prameň pitnej vody v okolí mesta. V minulosti ho využívali najmä kamenári, ktorí v lome na Háji vyrábali z ryolitu chýrečné mlynské kamene. O „svoje“ studničky sa pravidelne staral a v ich okolí udržiaval poriadok. Prípadne dopĺňal zátišia lavičkami a prístreškami. Posledný z prístreškov postavil pred tromi rokmi pri Johanskej studničke, vedľa ktorej mal kedysi s priateľmi aj saunu. Pri jeho užitočných aktivitách mu vždy pomáhali priatelia, o ktorých nikdy nemal, a ani nemá núdzu. Emil Manda je totiž naozaj človek s veľkým Č.
