Medzi pltníkmi sme objavili aj majstra Slovenska na krňačkách

Slávnostnému aktu predchádzal splav rieky na pltiach od Budče až po Revištské Podzámčie, kde mali členovia Prvej pltníckej spoločnosti na Hrone zo Zvolena doraziť o štvrtej popoludní. Keď do cieľa plavby neprišli ani po hodine meškania, čakajúci priaznivci sa o nich začali pomaly obávať. Až pred pol šiestou podvečer sa v zákrute rieky ukázala prvá plť. Priplavil sa ňou aj pltiar Rudo Kuric „Z Budče sme vyrazili na štyroch pltiach už o deviatej ráno a sem sme dorazili s boľavými rukami po ťažkých ôsmich hodinách plavby,“ hovorí vyčerpane. „V Hrone je málo vody, netlačí ju dole tak ako po minulé roky. Aj sme ostali visieť na balvanoch,“ dodáva s tým, že keď chceli pokračovať ďalej, museli zmeniť ťažisko plte, odľahčiť ju na zachytenej strane. Podarilo sa im to bez toho, aby museli vliezť do predsa ešte len poriadne studenej vody. Aby títo zvolenskí pltiari mohli splavovať Hron, museli si porobiť vodičské preukazy. „Bolo to dosť náročné školenie, oveľa ťažšie ako na auto,“ pripúšťa Kuric. „Ale získali sme doklady na dvadsaťmetrové člny s možnosťou plavby aj na mori. Nie je to lacný špás, takýto vodičák stojí desaťtisíc korún. Ale..., máme radi vodu. Ja osobne plávam po Hrone už dvadsať rokov. Plte sme si vyrobili sami a Hron sme splavovali až do Dunaja.“ Ak by si niekto myslel, že „ožívajú“ len cez leto, veľmi by sa mýlil. V zime sú vo svojom živle na krňačkách a musíme prezradiť, že sme ani len netušili, že sa vlastne zhovárame s majstrom Slovenska. Rudolf Kuric tento titul získal v tohtoročnej zimnej sezóne. „Venujeme sa takým trošku adrenalínovým športom. V lete plte, v zime krny. Tvoríme športový klub STRES, čo je skratka Spolku trafených reprezentujúcich elitu Slovenska,“ dodal s úsmevom.
Príchod prvej plte bol signálom pre boha všetkých vôd a morí Posseidona. S korunou na hlave a trojzubcom v rukách prehovoril:
„Čas pôstu sa končí. Opäť nasadneme do lodí a lodičiek s pádlami v rukách, aby sme osedlali ihravé vlnky aj vlny všetkých divokých a krásnych riek strednej Európy. Od smelého Hrona cez mohutný Dunaj až po pokorný Dunaj malý. Sľubujem vám, že sa opäť budete môcť vrtieť na paťákoch, vbiehať do šľajsní, kľučkovať v perejách, hráškovať na grnitkách a vyrábať žraločie papule na panenských provách vašich lodičiek, na ostrých hranách hronských šutrov, balvanov a prevracať loďky vo vraťákoch a vybýbať sa dunajským obludám, ktoré nekormidluje ruka s pádlom. Urobím všetko pre to, aby ste zažili to najkrajšie, čo vodomil môže zažiť. No nestačí sa len zúčastniť, treba sa aj snažiť. Pomôž si človeče, aj pán ti pomôže, tak nech každý pomáha, koľko len môže, sebe aj ostatným spoluplavcom, starým i mladým, dievčatám aj chlapcom. Ale varujem vás! Milujte vodu, ona to ocení. Za lásku dobrom a krásou sa vám odmení. Beda však takému, ktorý ju podcení. Bo voda je mocná pani a ja som jej pánom. A preto strescem každého, ktorý sa po nej plaví len tak dýnom dánom, na posmech statočným, skvelým háčikom a kapitánom, naruší pokoj a vzájomnú pohodu, lebo viac si uctil iné tekutiny, ako dobrú, čistú a zdravú vodu. Tak teda slávnostne odomykám ako každý rok, našej milovanej aqua mater tok...“ Vhodením kľúča do vody odomkol vodácku sezónu, ktorá na rieke Hron potrvá do jesene. Až po týchto povinnostiach sa mohli vyčerpaní pltníci osviežiť v neďalekej Drevenici a započúvať sa do živej country muziky.

ALENA BARTÓKOVÁ