Na spomínanom mieste najskôr nič nenasvedčovalo tomu, že by tam mala byť nejaká maringotka. Pravdou je, že v tesnej blízkosti panelákov a firiem, ktoré tam sídlia, je prostredie znečistené. Ľudské výkaly a šíriaci sa zápach pôsobili naozaj otrasne. Keď sme sa však okolo seba obzerali, žiadnu maringotku sme nevideli. Kráčajúc vydupaným chodníčkom smerom od panelákov sme na ňu konečne natrafili. Vynorila sa pred nami na tichej lúke. Pred ňou sedela staršia rómska žena bieliaca zemiaky, spoločnosť jej robil mladý chlapec. „Tento priestor bol voľný, tak sme si sem doniesli maringotku. Boli tu aj policajti, ale nič s nami neurobili. Najskôr síce hovorili, že tu nemôžeme bývať a musíme odísť, ale my sme namietali. Veď kam by sme išli? Odvtedy s nimi máme pokoj,“ prehovorila žena, ktorá sa predstavila ako Eva Goralová a práve chystala obed. Naposledy ich vraj boli policajti skontrolovať asi pred rokom. Oni sami tam žijú už neuveriteľných šesť rokov. Predtým mali byt na Ulici Dukelských hrdinov. Museli sa odtiaľ odsťahovať kvôli dlžobe. Kým sa rozhodli pre miesto ich terajšieho domova, putovali od príbuzného k príbuznému. „V tejto maringotke bývam len ja s manželom, ale on momentálne nie je doma. Tento chlapec je môj synovec, je tu len na návšteve,“ ukazuje na príbuzného, ktorý sedel vedľa nej. „Poštu nám sem nedoručujú, chodíme si pre ňu osobne,“ podotkne, keď sa jej pýtame, ako sa k nim dostanú úradné zásielky. Tvrdí, že vzhľadom na toaletu, ktorú si postavili, nemusia vykonávať potrebu pri panelákoch. „Smeti, ktoré sa dajú spáliť pálim a ostatné odnášam do kontajnerov,“ popiera ich podiel na znečisťovaní okolia. Nikde v blízkosti ich obydlia sme však žiadne kontajnery nevideli, takže doteraz sme nepochopili, kam odnášajú odpad, ktorý sa nedá spáliť. Maringotku vraj kúpil jej manžel od nejakého muža za päťtisíc korún. Doviezol im ju tam žeriav a za túto službu zaplatili tritisícpäťsto korún. „Je nám tu dobre aj v zime. Vo vnútri máme pec, takže vôbec nemrzneme. Drevo vždy dopredu nachystáme, nosíme si sem aj rámy zo starých okien,“ vysvetľuje Goralová. Pre vodu chodia do vzdialenejšej studničky. Svoju budúcnosť vidí v maringotke, lebo ako hovorí, nemajú kam ísť. „Kým nás neodháňajú, zostaneme tu. Sme radi, že máme kde bývať, veď z čoho by sme platili nájom. Žijeme zo sociálnych dávok a s manželom chodíme aj na verejnoprospešné práce,“ hovorí a vzápätí dodáva, že vo svojom domove je spokojná.
EVA ŠTENCLOVÁ
