Deväťdesiatšesť rokov budovali odvodňovaciu dedičnú štôlňu, ktorá odvádza vodu z banskoštiavnického a hodrušského rudného revíru do rieky Hron pri obci Voznica. Jej stavbu začali realizovať v roku 1782. Pomenovali ju Dedičná štôlňa Jozefa II., no v roku 1925 bola premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu. Jej celková dĺžka je 16,5 kilometra a v čase jej dokončenia prekonala aj dĺžku Gotthardského tunela, teda takmer 15 tisíc metrov.
Profil štôlne je eliptický s priemernou výškou 3,3 metra a šírkou 1,6 metra.Voznická dedičná štôlňa však nemala význam len ako odvodňovacie dielo, ale bola dôležitá aj z hľadiska preskúmania geologických pomerov a rudných žíl v najhlbších častiach banskoštiavnického a hodrušského rudného revíru.
Razeniu tohto, vo svetovom meradle rekordného, diela výrazne napomohli výdobytky technického pokroku. V roku 1873 tu bolo po prvý raz v Uhorsku použité strojné vŕtanie pomocou stroja typu Sachs, pričom hnaciu silu zabezpečoval stlačený vzduch vyrábaný pomocou parných strojov. V štôlni sa okrem toho využívala koľajnicová doprava. Odstrel dynamitových náloží sa realizoval klasickým spôsobom, ale aj elektrickým roznetom. Zaujímavosťou je, že mnohé stroje, potrebné pre mechanizáciu prác, boli vyrobené vo vyhnianskej firme Kachelman. Aj keď sa pri budovaní tejto štôlne využili rôzne technické novinky, čas stavby sa predĺžil z pôvodne plánovaných 30 na 96 rokov. Čo zrejme spôsobilo aj hĺbenie mnohokilometrových odbočiek k jednotlivým šachtám. Pri finalizácii tohto jedinečného diela sa razilo z dvoch strán, čím sa zvýšila rýchlosť budovania. Historický okamih nastal 5. septembra 1878, keď bola prevŕtaná hornina zo strany šachty Amália a šachty Zipser, čím sa potvrdila vysoká presnosť a úroveň meračských prác.
Dokončenie dedičnej štôlne, ktorá niesla meno Jozefa II. predĺžilo život banskoštiavnického a hodrušského baníctva o ďalších sto rokov.
Nasledovali oslavy za účasti vládnych úradníkov z Budapešti. Hlavní organizátori boli vyznamenaní pamätnými medailami z čistého zlata, striebra a medi. Nechýbali ani najvyššie štátne vyznamenania. Zlatá medaila bola neskôr označovaná ako „štiavnický zlatník“.
Pravidelná údržba Voznickej štôlne bola vykonávaná do roku 1993. Pôvodnú funkciu, teda odvádzanie vôd z banskoštiavnického a hodrušského banského revíru plní štôlňa do dnešných čias. Do roku 1948 poháňala voda zo Štiavnických vrchov mlyn a turbínu na výrobu elektrickej energie.
Pre zaujímavosť treba uviesť, že v rámci vyhľadávacieho geo-
logického prieskumu a s perspektívou ďalšej ťažby polymetalických rúd v banskoštiavnickom a hodrušskom banskom revíre bola vybudovaná nová Voznická štôlňa s dĺžkou takmer 14 tisíc metrov a kruhovým priemerom 3,3 metra, ktorá bola vyrazená modernou technológiou pomocou tunelovacieho stroja Wirth v rokoch 1980 – 1989. Po zmene ekonomických podmienok, ktoré znamenali útlm rudného baníctva, sa štôlňa nevyužíva. Zostala však príkladom toho, čo dokáže nová technika. Kým pôvodná Voznická štôlňa sa stavala 96 rokov, s použitím modernej techniky bola nová dokončená za 19 rokov.
RICHARD KAFKA
