V prenajatých priestoroch víta náčelník tábora Tašunka, civilným menom Zoltán Hojsza, už štyri roky v každom ročnom období, ale hlavne počas letných prázdnin, deti od desiatich rokov zo Slovenska a Maďarska. Malí Indiáni sa učia v deväťčlenných skupinkách indiánskej kultúre, vyrábajú si typické náhrdelníky, strieľajú z luku, strážia vigvamy, v ktorých aj bývajú alebo maľujú na drevo a kože. Okrem toho podnikajú v spoločnosti dvoch dospelých indiánskych bratov a náčelníka výlety do okolia a jazdia na koňoch.
Zaujímavosťou je, že v rovnakej obci, na inom konci, majú svoj tábor aj „bledé tváre“ na čele s Darinou Hudecovou.
Na ranči s osemnástimi koníkmi, s kamerunskými kozami a ovcami, pštrosom, zajacmi či psíkmi trávia svoje prázdniny v tábore vždy šestnásťčlenné turnusy budúcich rančerov a jazdcov na koni z celého Slovenska. Napriek rozdielnemu programu však vládne medzi tábormi mier. Oba sú totiž výsledkom dobrého nápadu a vhodného využitia agroturistiky tam, kde deti môžu dobrovoľne zabudnúť na technické vymoženosti doby a pritom sa cítiť
vo svojej koži.
Má v sebe indiánskeho ducha
Štyridsaťjedenročný slobodný Zoltán Hojsza priznáva, že v rodine „spadol“ poriadne ďaleko od stromu. Nikto z jeho blízkych totiž netuší, kde sa vzala jeho záľuba k indiánskej kultúre. „Neviem prečo, ale zaoberám sa touto témou už od detstva. Trávil som čas pri cooperovkách, pri dreve, maľovaní. Študovať som chcel výtvarníctvo, ale nakoniec som sa vyučil za stolára. Po rokoch práce, ktorá nebola práve mojím snom, som rád, že konečne robím to, čo ma baví,“ vyznáva sa Zoltán alias Tašunka Vitko – Divý kôň. Dlhoročný skaut prišiel pred šiestimi rokmi o prácu, a tak sa rozhodol, že popri starostlivosti o kone, ktoré vlastní už pätnásť rokov, sa bude venovať deťom vo vlastnom indiánskom tábore. Zdá sa, že to bol dobrý nápad, pretože na jeho indiánskom dvore sa objavujú pravidelne nielen táborníci, ale aj deti z blízkeho či vzdialenejšieho okolia spolu s rodičmi alebo školskými kolektívmi. Počas horúcich dní má tábor a stany preplnené a v zime, keď prichádza návštevníkov menej, sa venuje svojej druhej záľube – maľovaniu. Steny chalupy v areáli tábora zdobia obrazy s indiánskou a prírodnou tematikou, ale vždy len chvíľu. O jeho obrazy je totiž záujem, jeho maľbu nachádzame dokonca aj v tábore rančerov.
Deti milujú kone
A platí to aj v opačnom poradí. Uvedomila si to aj Darina Hudecová, vedúca plášťovského ranča. Sama sa naučila jazdiť na koni až po štyridsiatke a dnes vie, že nie je na čo čakať. „V našom tábore privítame deti už od siedmich rokov. Základným predpokladom je, že sa chcú naučiť jazdiť na koňoch a starať sa o ne,“ objasňuje pani Darina náplň letného táborového týždňa. Okrem základov jazdectva si deti užijú aj jazdu na koči, táborové hry, výrobu indiánskych stanov, maľovanie alebo kúpanie v blízkych Dudinciach. Predstavu o tom, ako sa žije v súlade
so zvieratkami, si dočasní obyvatelia tábora domov odnášajú celkom jasnú. Veď na dvore ranča ich je naozaj veľa a decká sa z nich tešia už päť rokov. Z troch stoviek detí, ktoré dosiaľ v rančerskom tábore strávili prázdniny, sa nejedno vracia opäť a privedie so sebou aj kamarátov. „Sme radi, že práve tento spôsob života priláka deti nielen v lete, ale aj počas víkendov s rodičmi. Na ranči máme jazdecký klub, do ktorého chodia deti z blízkeho okolia. V tomto roku organizujeme v obci už štvrtý ročník westernových pretekov,“ prezrádza naša sprievodkyňa. Svoj sen a cieľ – založiť väčší chov amerických quarterov – si Darina Hudecová pomaly plní. V ohrade behá dnes dvojica tohto plemena koníkov a v budúcnosti si ich prítomnosť môžu vďaka stále novým plánom a bezbariérovému riešeniu prístupu
do areálu a jeho zariadenia užiť aj vozičkári.
Každému podľa jeho chuti
V obci, ktorá pracovnými príležitosťami neoplýva, sa cítia mnohí prichádzajúci ako doma. Kľud a zaujímavá okolitá príroda, blízkosť zrúcaniny Čabraď alebo kúpeľného mesta Dudince predurčuje Plášťovce na strávenie nejednej voľnej chvíle, trebárs aj v podobe výletu alebo dovolenky. Nápad využiť svoje schopnosti v prospech agroturistiky môže mať hneď dve výhody. Jednou je fakt, že vo svojom okolí vďaka snahe domácich spoznáme mnohé nepoznané, druhou zas možnosť, že sa niektorí ľudia chopia svojej šance zarobiť si
na živobytie bez toho, aby museli opustiť rodisko. Zoltán Hojsza prilákal už nemálo zahraničných návštevníkov jednoduchou filozofiou života a rančeri sa tešia známemu menu na celom Slovensku. Pritom stačilo menej odvahy
zo strany oboch podnikavých a možno by Plášťovce zostali neveľmi skloňovanou obcou. A hlavne by v nej žilo o niekoľko nezamestnaných viac...
KATARÍNA
KOPCSÁNYIOVÁ
