Mečiar slzil od dojatia

„Zoznámili sme sa viac - menej pri práci. S kolegyňou sme boli v Sklených Tepliciach točiť dokrútku pre rannú reláciu. Prvýkrát sme sa videli v jeho reštaurácii. Milan si ma vraj hneď všimol a začal to v sebe riešiť. Nasledovali sms-ky, ruže, ktoré do Bratislavy nosila kuriérska služba, pozvanie na kávu...,“ vracia sa k chvíľam zoznámenia Martina Mečiarová. Pocit, že práve on je pre ňu ten pravý nadobudla, keď zistila, že vyrástol z „blbostí“ a diskoték. Podľa nej má Milan nesmierneho rodinného ducha a ona sa napríklad nevie vynadívať, keď stále kosí záhradu, aby to v okolí domu mali pekné. „O ruku ma požiadal popoludní, po práci. Stalo sa to v Bratislave a bolo to nečakané. Skrátka, „nekašľal“ sa s tým,“ pokračuje so smiechom. Od prvej chvíle vraj cítili, že budú rodina. Tvrdí, že svadobným dňom a hostinou sa naplnilo viac ako len jej predstavy. „Bolo to niečo neskutočne pekné a zvláštne, neviem to opísať. Ani sa mi nesnívalo, že sa mi prihodí niečo také...,“ podotkne. Nevie s určitosťou povedať, či ju pri obrade sprevádzala tréma. Cítila, akoby okolo nej bolo veľké vákuum. „Mala som dojem, že všetko ide ako vo filme so spomalenými zábermi. Naozaj. Potom som sa všetkých vydatých kamarátok pýtala, či mi šibe, alebo to tak má byť. Keď som videla, že Milan slzí od dojatia, bola som hotová!“ Svedkami ich manželského sľubu boli Martinina sestra a Milanov bratranec. Svadobné menu mali servírované, neskôr sa hostia mohli občerstviť pri stoloch formou bufetu. Jedlá boli výsostne tradičné a slovenské. Do tanca im hrala cimbalová hudba, ktorá sa striedala s DJ-om. Súčasťou ich svadobného dňa boli aj tradičné slovenské zvyky. „Mali sme odobierku, ale vzápätí nato sa konal moderný, civilný sobáš, trochu na americký spôsob,“ smeje sa a dodáva, že ľudia z Matričného úradu v Hliníku nad Hronom boli fantastickí a ústretoví. Pripravili im vraj krásnu reč, básničky, pesničky a poštové holuby ako symbol plodnosti a večného návratu domov. To všetko pod holým nebom, v záhrade ich domu. Na svadobnej hostine však okrem iného mali o polnoci „východniarsky redový tanec“ v kroji. Väčšina hostí sa zabávala do štvrtej rána, ale asi dvadsiati kamaráti, súrodenci a bratranci „potiahli“ oslavu až do pol siedmej. O svadobnej ceste hovorí, že je jedno kam pôjdu, hlavné je, aby boli spolu. A čo považuje za svoj domov? „V Trebišove bývajú moji rodičia, je to moje rodisko a vždy sa tam rada vraciam. K Bratislave ako takej nemám extra vrúcny vzťah, jednoducho tam mám prácu, ktorá mi je aj koníčkom. Navyše, som tam len desať dní v mesiaci. Je pravda, že teraz, keď poviem: „Idem domov“, myslím Repište. Milan tento dom postavil, ale zveľadili, vymaľovali a zariadili sme si ho spoločne. Mám tu svojho manžela a zrejme tu budú vyrastať naše deti,“ uzatvára novomanželka.