To, že som mŕtvy, som zistil čírou náhodou. Šiel som vyplatiť poplatok za parcelu na cintoríne, kde sú pochovaní moji rodičia. Pracovníčka mestského úradu pozrela do môjho občianskeho preukazu a spýtala sa:
„Voláte sa Krištof Šimonička, narodený 7. 7. 1955, bytom Nižná nad Vyšnou 35? Momentíček… Pane, ale ja vás tu mám… no vy ste podľa našich záznamov mŕtvy. Patrí vám parcela hrobu číslo 82. Takže zaplatíte aj za seba. Spolu to činí…“
„Čo to tu rozprávate? Ja že som mŕtvy?“ s údivom som hľadel na úradníčku.
„Nuž, mám to tu čierne na bielom, pozrite sa sám, keď neveríte,“ a ukázala na monitor počítača.
„Pani, prosím vás, spamätajte sa, vyzerám snáď ako mŕtvy?“
„No, keď mám pravdu povedať, nemáte najlepšiu farbu… môžem vás však uistiť, že počítač sa nikdy nemýli.“
Neveril som vlastným ušiam. Pre istotu som sa uštipol do stehna, či sa mi to všetko len nesníva, ale všetko bolo v poriadku.
„Podívajte sa, nebudeme sa tu handrkovať, zaplaťte a hotovo, mám plnú kanceláriu ľudí. Mŕtvy, nemŕtvy, ste tu, tak si splňte svoju občiansku povinnosť.“
Presvedčila ma. Zaplatil som.
Zašiel som na políciu, oddelenie pre registráciu občanov a inkognito som sa informoval na obyvateľa Krištofa Šimoničku. Dostal som vyčerpávajúcu odpoveď:
„Krištof Šimonička narodený vtedy a vtedy, bytom tam a tam, pracoval naposledy ako poisťovací agent, zomrel na následky autonehody…“
Do kelu, všetko sedí, pracujem ako agent, ale autonehoda? To nie. Voľakde sa stala chyba. Zašiel som na centrálu do hlavného mesta a tam som zistil jednoznačný a neodvolateľný fakt: som mŕtvy, neexistujem. Čo teraz? Ako ich mám všetkých presvedčiť, že žijem?
Ťukol som len tak kvôli môjmu zviditeľneniu sa auto na parkovisku. Nič vážne to nebolo, trochu som mu pokrčil blatník. Majiteľ chcel odo mňa občiansky preukaz, ochotne som mu ho predložil. Zapísal si údaje a nič. Dalo sa to predpokladať, mŕtvych predsa nemôžu volať na zodpovednosť. Vytuneloval som fabriku do posledného šróbika, čakal som, čakal a opäť nič. Pochopiteľne, ako som sa z tajných zdrojov dozvedel, súdne konanie bolo zastavené, mŕtvych sankcionovať nemožno. A aby som sa pomstil byrokratom, vykradol som najväčšiu banku v okrese. Na mieste činu som nechal zreteľné otlačky, snažil som sa, aby vedeli, kto to prišiel len tak k pätnástim miliónom… a nič. Samozrejme, veď som mŕtvy, som nikto. A potom som si povedal: Som nikto, teda nebudem platiť odvody, poplatky a dane. Takto to šlo dva roky.
No a konečne som sa dočkal. Daňovníci a exekútori vytiahnu človeka hoci aj spod zeme, keď už nič inšie, ale dane sa platiť musia. Nasledoval súd kvôli daňovým nedoplatkom.
Bol som nikto. Nula. Konečne som opäť niekto! Už druhý rok. Vo väzení mám číslo 30 328 a doma v matraci pod posteľou pätnásť milió nov.
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ
