Dom na kraji dediny, za ním už len lúky a polia, presne ako pred desiatkami rokov. Z búdy sa lenivo pozerá Dunaj, strážny pes. Nebrechá, je zvyknutý na návštevy.
Spoza šopy pomaly, opierajúc sa o paličku, prichádza 58-ročný Lukáš Vallo, ktorého obyvatelia Bukoviny neďaleko Novej Bane nenazvú inak ako Lučo. „Viem, kto ste, hovorili mi. No vitajte,“ pozýva nás do svojho skromného príbytku.
V malej predsieni míňame stolček s lavórom a mydlom, akýsi kútik dennej hygieny. Ďalšia miestnosť je kombináciou kuchyne a spálne. Rozostlaná posteľ vyzerá tak, akoby z nej práve vstal. Na stole sú pekne jedna za druhou naukladané škatuľky s liekmi, celkom slušná zbierka. „Pred pár dňami som sa vrátil z nemocnice. Vytiahli zo mňa 17 litrov vody,“ šokujú nás jeho slová. „Ale to nič nie je, minulý rok to bolo 22,“ pokračuje pokojne. Nad svojimi zdravotnými problémami iba mávne rukou s odôvodnením, že to je len z prechladnutia. „Onedlho idem na operáciu, vraj mám zanedbaný pruh a ešte niečo k tomu,“ dodáva po chvíli. O „niečom k tomu“ však nechce hovoriť.
Naposledy bol zamestnaný v deväťdesiatom piatom v železničnom depe vo Zvolene. Odvtedy plynuli roky a on nenašiel uplatnenie. „Väčšina z nás by vám o ňom povedala, že je dobrý človek. No posledné roky sa mu veľmi nedarí. Žije z minulosti a svoju súčasnú situáciu nedokáže riešiť,“ prezradil nám svoj názor jeden z Bukovinčanov.
Že radšej hovorí o tom, čo bolo, sa potvrdzuje. Narodil sa v dome, ktorý postavili jeho rodičia. V tom istom, v ktorom nás privítal a kde na starom kachľovom sporáku vrie voda. „Otec umrel, keď som bol mladý chlapec. Na vojne v Bratislave som strávil 26 mesiacov. Bolo to v 68., keď nás obsadili Rusi. Vtedy som ostal pracovať ako automechanik vo vojenskej akadémii,“ začal zoširoka rozprávať. Po práci pravidelne vykonával cestné služby. Patril k takzvaným „žltým anjelom“. So svojou žltou Škodou Fabia pomáhal všade, kde ho potrebovali. „Volali ma k poruchám, ale hlavne k nehodám. Koľkokrát som vystrihoval z auta chlapa, ktorý mal smrť na jazyku. Videl som toho dosť...“ krúti hlavou. Nikdy nezabudne na haváriu, ktorej bol sám svedkom. „Vtedy som nebol v službe. Auto za mnou chcelo predbiehať, aj keď na ceste bola plná čiara. Predo mnou traktor, takže predbiehajúci vodič nemal výhľad. Zrazu oproti vyletela Tatra a osobné auto skončilo pod ňou. Bol to strašný pohľad. Hlava malého chlapca sa kotúľala dole svahom. Tam už sa nedalo pomôcť. Mohol som sa len bezmocne prizerať. Chlapec aj jeho rodičia boli na mieste mŕtvi,“ chytá sa za čelo, akoby mal bolesti. Roztržito sa pozerá na hodinky. „Mal by som si ísť kúpiť chlieb, lebo mi zavrú obchod,“ zberá sa od stola. Odprevádzame ho. Pomalým krokom kráčame cez dedinu. Náš spoločník každému venuje pozdrav a nejakú vtipnú poznámku. Bukovinčania túto postavu dobre poznajú.
Napriek tomu, že mnohé roky svojho života prežil cestovaním od jedného mesta k druhému a ako potvrdzuje „republiku má zbrázdenú krížom-krážom, doma sa cíti len tu. „Nikdy by som Bukovinu neopustil. Je tu taký pokoj. Poznám tu každý kút, každého človeka, tak kam by som šiel?“ pokrčil plecami. Od smrti matky žije sám, uplynulé roky zo sociálnej podpory, len tak z ruky do úst. Nedávno mu odstrihli prívod elektrickej energie, pretože neplatil. No čo už? Žiť sa musí aj tak. Žien, ako sa pochválil, bolo vždy dosť. „Keď však išlo do tuhého, radšej som sa zbalil a odi- šiel,“ usmieva sa. Deti? „Boli časy, keď ma mrzelo, že žiadne nemám, ale to je už preč,“ pozerá sa kamsi pred seba. Spoločnosť mu robia jeho kamaráti, s ktorými si sem-tam posedí pri poháriku alebo zahrá mariáš. Keď je chorý a nevládze, prídu pomôcť susedove deti alebo brat so sestrou. Chodievala aj Lenka, mladé dievča, ktorému po odchode z detského domova, pridelili sociálny byt v budove niekdajšej školy. „A čo? Tak občas prišla. Tiež sa asi nemá komu vyrozprávať, veď tu poriadne nikoho nepozná,“ reaguje Lučo. V súčasnosti sú jej návštevy zriedkavejšie. Predtým zvykli spolu sledovať televíziu, bez elektriny to však nejde. Z rečí, ktoré sa v súvislosti s jeho životom šíria po Bukovine, si nič nerobí. „To je len pokrytectvo. Poznáme tých, čo v kostole zalamujú rukami a keď sú pred ním, ohovoria každého,“ podotkne s iróniou v hlase. Sám je veriaci. Pri stavbe bukovinského kostola pred niekoľkými rokmi pomáhal každý deň.
Dnešná doba podľa neho nepozná spravodlivosť, no napriek tomu neupadá do beznádeje. „Aký by to malo zmysel?“ pýta sa. „Pokiaľ vládzem, nepotrebujem cudziu pomoc. A aby som myslel na smrť? To nemám v povahe. Samovrahom nerozumiem...,“ vysvetľuje.
Starostlivo povystieranou dvadsaťkorunovou bankovkou si v predajni s rozličným tovarom zaplatí fľaškové pivo. Keď sa pýtame, prečo si radšej nekúpil chlieb, kvôli ktorému sem prišiel, vážne odpovedá: „Doktorka mi povedala, že musím piť veľa tekutín. A pivo mi pomáha.“
Po chvíli strávenej s chlapmi pred bukovinským obchodom sa pomaly vzďaľuje smerom domov...
IVAZIGOVÁ
