„Predtým som za opatrovateľskú službu platil 1 690 korún mesačne, od mája platím 3 125 korún,“ sťažuje sa Miroslav Kováč, ktorého manželka po mozgovej príhode v roku 2002 zostala na lôžku. „Zdá sa mi to veľa, veď je to skoro stopercentné zvýšenie.“ Keď sa dozvedel o zvyšovaní poplatkov, v duchu rátal s nejakými dvesto - tristo korunami mesačne. Neprotestoval by možno ani pri päťstokorunovom zvýšení. Takto sa mu ročné výdavky len na opatrovanie zvyšujú o viac ako 17 - tisíc korún. Ďalšie tisíce idú na lieky, liečbu, rôzne pomôcky, cestovanie do zdravotníckych zariadení.
„V zastupiteľstve sedia kresťanskí demokrati. Chápu tento krok ako pomoc blížnemu svojmu? Takto napĺňajú sociálny program? Ak áno, tak s pánombohom!“ mávne znechutene rukou. „Som veľmi sklamaný. Veď sa to môže stať každému jednému z nich, čo tam sedia. Až potom by zbadali, čo urobili.“
Kým v predchádzajúcom období platil za bežné úkony osobnej hygieny, pomoc pri obliekaní, presune na vozík a pri použití WC mesačne 220 korún, po novom za tieto úkony, ktoré sú už rozdelené do dvoch samostatných rubrík poplatkov, musí zaplatiť 990 korún. Teda o 350 percent viac ako predtým. Denný poplatok sa totiž zdvihol z 10 korún na 45. Pritom ide o službu, ktorú si vyžaduje každý jeden imobilný pacient.
„Oslovil som niektorých poslancov z nášho obvodu. Jedni tvrdili, že na zasadnutí ani neboli, druhí zas, že sa poplatky zvyšovali len v zariadení s ležiacimi pacientmi. To ani nevedia, čo schvaľujú?!“ nečaká na odpoveď Miroslav, ktorému nejde do hlavy ani to, prečo musí každoročne dokladovať svoj príjem. Znamená to, že sa platby za opatrovanie chorého príbuzného určujú podľa výšky platu?
Podľa hovorcu mesta Martina Baláža sú poplatky jednotné. Takže či niekto zarába pätnásťtisíc alebo desaťnásobne viac, platba za opatrovateľské úkony je u oboch rovnaká. „Avšak hľadí sa na klientov s príjmom pohybujúcim sa na úrovni životného minima. V takýchto prípadoch sa zľavy na poplatkoch riešia individuálne,“ dodal hovorca. Či je aj niekto od platieb oslobodený, nám nepovedal. Podľa neho sa priemerná hodinová platba za služby zvýšila z 9 Sk na 15 a priemerná denná platba zo 68 na 115 korún. Ak by to bolo tak, potom si Miroslavova manželka vyžaduje nadpriemernú starostlivosť, hoci okrem už spomínaných bežných úkonov osobnej hygieny a pomoci pri obliekaní a s vozíkom, využíva už len pomoc pri jedle, dohľad a opranie 10 kg bielizne mesačne.
Nuž, v Žiari nad Hronom pre hendikepovaných ľudí ruže nekvitnú. Chýbajú bezbarierové domy, hotové utrpenie im spôsobujú poškodené miestne komunikácie. „Kým sa to manželke nestalo, nevidel som žiadny výmoľ, žiadny hrbolec na chodníku. Teraz poznám každú jamu, prisahám,“ poukazuje na problémy pri tlačení invalidného vozíka, nehovoriac o tom, ako každú nerovnosť chodníka jeho manželka bolestne pociťuje. A akoby toho nebolo dosť, býva na treťom poschodí v dome, kde nie je výťah. „S manželkou treba ísť každý deň von aspoň na chvíľu. Nikto si nevie predstaviť, aké je to zložité. Nájsť však vhodné bývanie v meste je nemožné. Keby mesto radšej riešilo bezbariérové byty,“ dodáva s povzdychom.
ALENA BARTÓKOVÁ
