Jedným z nich je aj tridsaťšesťročný Ján, ktorý dlhé roky trpel alkoholizmom a momentálne už štyri roky abstinuje. „V meste, z ktorého pochádzam, sa dosť popíja. Alkoholu som „prišiel na chuť“ v mojich sedemnástich rokoch. Väčšie problémy som začal mať v dvadsiatichštyroch. Vtedy som sa prvýkrát dostal do nemocnice. Bolo mi strašne zle, absolvoval som tam detoxikačnú kúru,“ spomína obdobie, kedy ho „metla ľudstva“ dostala do ťažkostí. Z nemocnice odišiel po desiatich dňoch. Keď opustil jej brány, bez akejkoľvek liečby vydržal abstinovať päť rokov. Alkohol sa mu jednoducho zhnusil. Možno by to tak aj zostalo, keby nenarazil na problémy v zamestnaní. „Na jednom sídlisku som robil výkopové práce s bagrom. Roztrhol som medzinárodnú telefónnu linku do Maďarska. Nebol som síce na vine, ale hodili to na mňa. Hrozilo mi päť rokov basy. To bol ten rozhodujúci moment, keď som nezvládol napätie. Ani neviem ako, znovu som sa dostal do alkoholického opojenia,“ opisuje svoj návrat k veľkej neresti. Myslel si, že to môže kedykoľvek zastaviť, veď dovtedy odolával päť rokov. Nestalo sa tak. Keďže sám by sa k niečomu takému neodhodlal, rodina, v ktorej má veľkú podporu, mu vybavila liečenie v Hronovciach. Tam zostal tri mesiace. Keď sa odtiaľ vrátil, nedokázal byť „čistý“ viac ako pár mesiacov. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát, bol to začarovaný kruh. Jedného dňa však prišiel o vodičský preukaz. Nešoféroval síce, ale práve si sadol za volant, keď ho prišli skontrolovať policajti. Nafúkal 3,27 promile. Bolo to pre neho veľké ponaučenie a odhodlal sa ísť do Kremnice. „Tam majú úplne iný prístup. Kvôli pracovným povinnostiam som tam však zostal len šesť týždňov, potom som rok abstinoval. Možno, keby som „potiahol“ celé tri mesiace, všetko by vyzeralo inak,“ vysvetľuje. V práci mal stále svoje miesto, vrátili mu aj vodičský preukaz. „Bol som zase na vrchole. Všetci mi držali palce a získal som naspäť stratenú dôveru. Zrazu ani neviem ako, prišiel som jedného dňa do krčmy a keď sa ma kamaráti opýtali, či si niečo nedám, objednal som si rum. V priebehu týždňa som sa hrozne rozpil a poriadne som v tom „lietal“. Vrátil som sa do Kremnice s podmienkou od zamestnávateľa, že tam musím vydržať tri mesiace,“ opisuje svoje „pády a vzlety“. Vtedy konečne pochopil, že je vlastne chorý a musí si dávať pozor. Podľa neho, keď predtým abstinoval, robil jednu veľkú chybu. Pil nealkoholické pivo, ktoré tiež obsahuje nejaké množstvo alkoholu. Čiže po vypití možno piatich fliaš už malo svoje účinky. „V Kremnici som mal veľa služieb na príjmovom oddelení, kde som videl tie najťažšie stavy a uvedomil som si, čo vlastne alkohol s ľuďmi robí. Veľmi mi pomohli aj sedenia s lekárom, kde som pochopil veľa vecí,“ hovorí Ján a pritom dodáva, že po ukončení liečby nevypil ani kvapku. Jeho život plynul pokojne a bol vyrovnaný, až kým ho znovu nezačali prenasledovať problémy v práci. Zamestnávateľ vraj neplnil dohodnuté pracovné podmienky. Veľmi to na neho doliehalo. Zo stresov a pocitov úzkosti začal mať veľké depresie. Bál sa, že zase „spadne na dno“, lebo v takých situáciách je už len krôčik k alkoholu. „Všetko je to o psychike. Nemohol som sa na nič sústrediť, nič ma nezaujímalo a v práci som sa normálne roztriasol. Dovtedy som neveril, že to s človekom môže takto „zamávať“. Je to niečo strašné.“ Skôr, ako mu mohlo byť ešte horšie, vyhľadal pomoc v Kremnici. Tentoraz ale na inom, psychosomatickom oddelení, keďže po alkohole už nesiahol. „Ráno mávam stavy úzkosti a strach. Keď som sám, necítim sa dobre. V spoločnosti je to iné. Človek sa potrebuje vyrozprávať, veľmi mi pomáhajú sedenia. Predpísané lieky mi vraj zaberú o nejaké dva týždne,“ vysvetľuje. Je presvedčený o tom, že nikto sa nesmie podceňovať. „V jeden večer som bol vonku s tromi spolupacientmi. Stále sa obzerali po ľuďoch, aby zistili, či si náhodou nevšimli, odkiaľ sú. Tak som im povedal, že to predsa nemajú napísané na čele. Sú ľudia, ako každý iný. Nech sa nepodceňujú a nenamýšľajú si.“
EVA ŠTENCLOVÁ
