Monológ

„Tak som tu, stará moja. Ja viem, idem neskoro, ale keď tá krčmárka je neodolateľná, to telo a tá hruď, ťažko sa je od nej odtrhnúť. Prepáč, vypil som toho trochu viac… no, áno, pripusťme, som opitý… tak teda dobre, prepil som celú výplatu a som ako doga. No a čo? Zato sa ešte svet nezrúti… Veď ani Pišta a Fero nie sú na tom lepšie. Výplata je len raz v mesiaci, to musíš ako milovaná manželka pochopiť… Zajtra do krčmy už asi nepôjdem, iba ak by som predal nejaké akcie… a možno, že Pišta to zatiahne aj za mňa a ani nebudem musieť ísť na stredisko cenných papierov… Aby si nepovedala, ten neporiadok po sebe upracem a sľubujem ti, že predvčerom to bolo už naposledy, čo som si priviedol domov tie tri kočky. Ale musíš uznať, že to boli kusy… Susedia sa síce sťažovali, že sme boli hluční, ale tí nech sú radšej ticho, veď ich deti tiež nie sú nejaké neviniatka. V robote mám už asi definitívneho padáka, uvidím, čo zajtra, vlastne už dnes, veď sú tri hodiny ráno, povie môj šéf... No, bože, ako keby nikto nikdy nemal sedem absencií… A tiež sa šéf nemusel tváriť tak urazene, keď som mu nadal do somárov, mne Fero s Pištom nadávajú stále a vedu z toho nerobím. Čo vravíš? Nič? No, to je dobre. Ešte ti musím povedať, že sa budem musieť poobzerať po nejakom lacnejšom bývaní, ak by som tú výpoveď predsa len dostal… Ozaj, skoro som zabudol, doniesol som ti kvietok, chudáčik, zlomil sa… To keď som išiel hore kopcom a zrúbal som sa. Na kolená sa mi nepozeraj, veď vieš, že je všade plno blata. A aj sako si operiem. Pozri, takto kvietok postavíme a je to. Mám tu fľašku, ešte je v nej polovica. Dáš si? Ja si veru uhnem… Tá píše…
No, vidíš, stará moja, že to ide aj bez zbytočných rečí… Začína pršať, ja už musím ísť, tak, odpočívaj v pokoji…“

EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ