V prímestskej časti Banskej Štiavnice, Štefultove, pri hlavnej ceste stojí nenápadný dom. Nepatrí medzi tie najluxusnejšie, no nepôsobí ani ošarpaným dojmom. Je podvečer a domáca pani v ľahkých šatách pracuje v záhrade. Iba keď sa na ňu lepšie zahľadíme, začíname spoznávať známe rysy, ktoré pred rokom jasne niesli stopy prežitého utrpenia. Dnes o ňom svedčia už iba oči, v ktorých ešte stále badať náznak strachu. Čo ak...? Marcela Škreková si však svoje obavy nepripúšťa, pôsobí vyrovnaným dojmom. Je to silný človek, jeden z tých, ktorého nešťastie nezlomí, ale posilní.
Sadáme si spolu na malú verandu. Rozčítaná kniha rozprávok, kvety, ktorým sa viditeľne darí, aj to sú detaily, ktoré o jej živote vypovedajú viac než dosť. Marcela, o ktorej príbehu sme vás minulý rok informovali, si vypila kalich utrpenia až do dna. Takmer... Ako 9-ročná prekonala zápal obličiek. Zákernú chorobu sa síce podarilo vyliečiť, no ona sa k slovu opäť po čase prihlásila, tentokrát už ale oveľa intenzívnejšie. Šťastná mamička dvoch detí sa ako 32-ročná musela statočne popasovať s novinou, že jej obličky sú nefunkčné. Pravidelne navštevovala nefrologickú ambulanciu v Banskej Bystrici. Prvých 11 rokov s chorobou zápasila doma, tortúry, aké so sebou prináša brušná dialýza, ju nezlomili, pretože sebadisciplína je vlastnosť, ktorou bohato oplýva. „Pri takomto type ochorenia maximálne záleží na životospráve. Napríklad nemohla som vypiť viac ako 2 deci tekutín denne, musela som sa vyhýbať potravinám, ktoré obsahujú fosfor a draslík. Sem patrí nanešťastie aj moje obľúbené ovocie ako jablko či banán. Doma som vládala akurát tak poutierať prach, navariť a ponalievať vodu kvetom,“ zaspomína si.
Neskôr však prešla na hemodialýzu, ktorá so sebou priniesla okrem množstva nových komplikácií aj nevyhnutnosť trikrát týždenne cestovať so skupinkou podobne postihnutých do nemocnice v Banskej Bystrici. Bola síce zaradená do transplantačného programu, no po deviatich mesiacoch sa na ňu usmialo šťastie, keď v televízii videla reláciu o krížovej výmene obličiek u manželských párov. 14. júna v roku 2005 sa spolu s manželmi Sihelskými z Handlovej takejto výmeny spolu s manželom zúčastnila.
Operácia bola úspešná a dnes si obe bývalé pacientky užívajú život, o akom sa im predtým mohlo len snívať. „Konečne sa môžem dosýta najesť jabĺk a cestovať, kam len chcem. Nemôžem síce ťažko pracovať, porobím však podstatne viac ako v minulosti. Práve teraz s manželom staviame múrik okolo domu, okrem iného aj preto, že nám popod pletivo niekedy prelezú psy, ktoré sa naučili voľajako kváriť. Keď budeme mať oplotenie hotové, možno si aj my zaobstaráme nejakého psíka,“ zveruje sa so svojimi plánmi. „ A čo dovolenka do zahraničia, k moru sa nechystáte?“ pokúšame. „Ale, chuť by aj bola, len peňazí nemáme nazvyš, tak sme sa rozhodli najprv investovať do opráv okolo domu,“ dodáva.
Tešíme sa, že Marcela Škreková vedie plnohodnotný život so všetkým, čo k tomu patrí. Je vďačná aj za maličkosti, choroba a s ňou spojené strasti ju naučili pokore. „Vychutnávam si, že sa nemusím obmedzovať v jedle. Predtým som priam fyzicky trpela, keď si moje telo žiadalo vodu a ja som sa nemohla napiť, teraz naopak, je to priam nevyhnutnosť, aby mi oblička mohla správne fungovať. Ozaj, pribrala som desať kíl,“ smeje sa, a nám je už jasné, prečo sme spočiatku mali menší problém s jej identifikáciou. „Čo sa týka kontrol, absolvujem ich pravidelne každé tri mesiace, ale zatiaľ sú výsledky v poriadku. Mala som len mierne zvýšené hodnoty pečeňových testov, lebo lieky na potláčanie imunity škodia hlavne pečeni. Inak sa cítim dobre. Som nesmierne rada, že aj pani Sihelská je v poriadku, napokon, je mladšia ako ja,“ podotkne.
A aká je prognóza po operácii takéhoto typu? Lekári troška skepticky pripomínajú riziko možnosti vzniku chorôb súvisiacich s nedostatočnou imunitou, no pani Marcela sa na problém pozerá optimisticky. „Oblička od živého darcu, ako tomu bolo v mojom prípade, zvyčajne vydrží 16 až 20 rokov, pacienti, ktorí ju dostanú od mŕtveho darcu, však musia počítať s tým, že im o takých 8, 10 rokov zrejme vypovie službu. Dovtedy však už naša medicína bude hádam podstatne ďalej,“ uzatvára s nádejou.
MÁRIASLIACKA
